Blog

Humanitárna pomoc

Pomáhame ženám opäť nájsť dôstojnosť

v tomto Kolegyňa Ivana Čorbová, koordinátorka humanitárnej pomoci Nadácie Integra, poskytla rozhovor Hospodárskym novinám. Hovorila o našej práci na Ukrajine a o tom, ako pomáhame ukrajinským ženám opäť nájsť dôstojnosť. Rozhovor vám prinášame v plnom znení.

 

Nedávno sme si pripomenuli druhé výročie začiatku konfliktu na Ukrajine. Kedy ste u našich východných susedov boli naposledy vy?

Vlani v decembri sme tam strávili asi týždeň monitorovacou cestou, zastavili sme sa v Ternopile, v Kyjeve a tiež na severe Ukrajiny.

 

Aká nálada či atmosféra tam vládne?

Ako nadácia cestujeme na Ukrajinu pravidelne, ja som tam od začiatku vojny bola päťkrát. A musím povedať, že atmosféra je taká smutnejšia. Keď sme tam boli krátko po vypuknutí konfliktu, vládol, samozrejme, smútok a chaos. Pred rokom som mala pocit, že ľudia boli o niečo optimistickejší a odhodlanejší, nastavení v duchu: my to vyhráme. No teraz išla nálada trochu dolu, aj samotní Ukrajinci ako keby trošku strácali nádej v úplné víťazstvo. Prevláda neistota z budúcnosti, lebo nikto nevie predvídať, ako sa bude situácia vyvíjať. Aj keď sa ich pýtame, či majú nejaké plány, nikto nechce povedať. Odpovede sú skôr v štýle: neplánujeme, nevieme, čo bude zajtra, nevieme, či nebudeme musieť utekať.

 

Musí to byť dosť deprimujúci pocit. Napriek tomu vy v rámci nového projektu pracujete so ženami, ktoré istým spôsobom plánovať musia. Kde a kedy vlastne vznikol nápad pomáhať podnikateľkám, ktoré začínajú nanovo?

Samotný nápad vznikol v Integre veľmi dávno, robil sa už v 90. rokoch nielen na Slovensku, ale aj v ďalších postkomunistických krajinách ako Chorvátsko, Srbsko, Rusko, Ukrajina a tak ďalej. Čiže koncept už bol, prvé kroky sme začali pomerne skoro po vypuknutí vojny, už niekedy v apríli 2022. Impulzom bolo i to, že sme zo strany Ukrajincov počúvali vety typu: naši ľudia chcú pracovať, nechcú byť odkázaní na humanitárnu pomoc. Potrebujeme povzbudzovať ľudí k niečomu udržateľnejšiemu a trvalejšiemu. Prvého partnera sme našli v Ternopile, podnikateľa, ktorý aj cez vlastnú neziskovku pomáha krajanom od začiatku vojny. Takže sme sa stretli ako neziskovka, ktorá takéto projekty vie zastrešiť, a podnikateľ, ktorý pochopil, čo chceme, a povedal, že ide do toho.

 

Skúsme stručne opísať, o čo vlastne ide.

Projekt sme spustili minulé leto. Najskôr sme urobili fundraising, aby sme vybrali dostatok financií, nasledovalo niečo ako marketing celému projektu, aby sme myšlienku dostali medzi ľudí. Keďže sme mali partnerov v Ternopile, zamerali sme sa najmä na túto užšiu oblasť. Následne sme vyberali podnikateľské nápady, ktoré by sme mohli podporiť. Dohodli sme sa, že v prvom rade sa zameriame na vnútorne vysídlené ženy, ktoré sa starajú o deti, prípadne o rodičov, jednoducho sme nastavili kritériá, aby sme zabezpečili, že pomoc pôjde naozaj tam, kam treba. Prihlásilo sa nám okolo 50 žien s 22 podnikateľskými nápadmi, z ktorých sme vybrali osem víťazných a tie sme podporili sumou päťtisíc eur. Okrem toho, že sme sa chceli zamerať na zraniteľné skupiny, sme tiež chceli, aby to boli ženy, ktoré už predtým podnikali, majú s biznisom skúsenosti, takže muselo byť splnených pomerne veľa podmienok.

Takže odpadla potreba siahodlhých školení alebo pomoci s budovaním úplných základov podnikania?

Áno, aj preto sme sa zamerali na ženy, ktoré už podnikali, pretože podmienky na budovanie niečoho od piky sú na Ukrajine teraz zložité.

Plus pri všetkých projektoch inklinujeme k udržateľnosti. Je to jeden z našich základných pilierov, aj projekty v Afrike, na ktorých participujeme, sa snažíme robiť udržateľne.

 

… teda aby boli schopné fungovať, aj keď sa už prísun financií od sponzorov skončí?

Presne tak. Snažíme sa vždy, keď sa dá, robiť niečo, čo vydrží. Napríklad krajčírsku dielňu v Etiópii, v Keni sme založili veľkú fabriku na procesovanie makadamiových a kešu orieškov. Je to akoby naša DNA, pristupovať k pomoci týmto spôsobom.

 

Vráťme sa naspäť na Ukrajinu, aké podnikateľské nápady ste napokon podporili?

Asi najväčší čo do rozsahu bola jazyková škola, ktorú založila Olena z Charkova. V podstate „len“ preniesla celý projekt do Ternopilu, momentálne v nej zamestnáva ďalších desať žien. My sme nepodporili úplne všetko, lebo časť kapitálu si zohnala od iných iných donorov, respektíve z úspor. Ďalšia dáma založila obchod s oblečením najmä pre ženy a deti, iná začala podnikať v oblasti fotenia, konkrétne fotografií novorodeniatok, potom tam máme dámu, ktorá založila kaviarničku v Ternopile, ďalšia škôlku a tak ďalej.

 

Pre Olenu je otvorenie školy Mriyanovým začiatkom. Ternopil, Ukrajina.
Je niečo, čo ich všetky napriek rozdielnostiam spája?

Všetky ženy patria k vnútorne vysídleným obyvateľom a pochádzajú z východnej a južnej Ukrajiny, z Donbasu, z miest ako Charkov, Odesa či Bachmut. Všetky prišli pôvodne do Ternopilu s tým, že sa vrátia domov. Hovorili nám, že počítali s tým, že ide o maximálne niekoľko týždňov až mesiacov, kým sa budú môcť vrátiť. Až postupne si museli uvedomovať, že vysídlenie bude asi trvalé, pretože niektoré sa doslova nemajú kam vrátiť. Museli celkom zmeniť spôsob uvažovania, prijať, že v podstate celkom stratili svoj predchádzajúci život. Pritom všetko sú to ženy, ktoré boli aj predtým veľmi aktívne a úspešné. Jedna vlastnila veľkú fabriku na výrobu horčice a kečupu, mala vlastné ingrediencie a recepty a veľmi sa jej darilo. Ďalšia mala sieť piatich obchodov s oblečením a so spodnou bielizňou. Všetky museli byť a sú natoľko silné, že sa pozviechali a začali odznova, v podstate takmer od úplnej nuly.

 

Rozprávali ste sa s nimi aj o tom, kedy u nich došlo k zmene nazerania a uvedomili si, že sa do svojich pôvodných domov nevrátia tak skoro a možno vôbec?

Bolo to rôzne. Napríklad jedna zo žien nám povedala, že keď videla náš inzerát, bol to pre ňu až zázrak, že by mohla ísť do niečoho nového. Ony si dlho nepripúšťali alebo nechceli pripúšťať, že začnú opäť podnikať, lebo by to pre ne definitívne znamenalo rozlúčiť sa so starým životom. Viackrát nám povedali, že sa báli ísť do niečoho nového, lebo si ešte neprešli smútkom za starým životom a báli sa ho pustiť. Myslím, že sme tým ôsmim ženám istým spôsobom pomohli urobiť krok novým smerom.

 

Preberali ste s nimi aj skúsenosti z obdobia, keď sa ocitli priamo uprostred bojov či bombardovania?

Viaceré nám rozprávali o tom, ako utekali. Ale nešli sme s nimi úplne do detailov všetkým hrôz, akými si prešli. Pretože ide o dosť bolestivé témy a ony samy o mnohých veciach nechceli hovoriť. Pýtali sme sa ich na základné informácie, niektoré s nami toho zdieľali viac, iné menej. Tie príbehy sú rôzne, niektoré majú mužov na fronte, ďalším zahynuli. Jednu muž krátko po vypuknutí vojny nechal samu s troma deťmi a utiekol do Ruska…

 

Predpokladám, že s nimi komunikujete aj naďalej, ako sa im darí?

Napriek všetkému je to ťažké. Čo nás však teší, že nielen týchto osem žien si vytvorilo komunitu, navzájom si pomáhajú, zorganizovali si vlastný vianočný večierok. Celkovo sa stretávajú ľudia z východnej Ukrajiny, aby sa mohli spolu tešiť, smútiť, spomínať. Stretávajú sa vlastne až tak terapeuticky a vytvárajú komunity, ktoré sa potom možno spoločne začleňujú. A teda aj náš projekt mal bočný pozitívny efekt v tom, že si našli nových priateľov a známych. Čo sa týka samotného podnikania, zatiaľ všetky fungujú, ale tiež to nie je jednoduché. Napríklad Olena, ktorá má jazykovú školu, nám hovorila, že by bola radšej, keby mala viac študentov. No uvedomuje si, že pre vnútorne vysídlených ľudí momentálne nemusí byť prioritou, aby ich deti ovládali cudzí jazyk.

 

Ako vnútorných vysídlencov vnímajú samotní Ukrajinci? Nenastávajú tam problémy, predsa len konflikt už trvá veľmi dlho a hranice solidarity nemusia byť bezmedzné.

Je to zložité a prirodzene časom vznikajú aj trenice. Pretože ľudia si de facto berú navzájom prácu, samozrejme, aj humanitárnu pomoc, ten boj medzi hostiteľskými komunitami a vysídlencami istým spôsobom prebieha. Na Ukrajine je aktuálne registrovaných viac ako 3,5 milióna vnútorne vysídlených ľudí, z toho viac ako 70-tisíc sa nachádza v Ternopilskej oblasti, takže tenzia tam je. Najmä, podľa toho, čo sme vnímali a počuli, ťažké to majú Ukrajinci, ktorí hovoria po rusky, tých nechcú veľmi prijímať. Okrem toho veľa ľudí, ktorí prišli z východnej Ukrajiny, je stále ovplyvnených ruskou propagandou. Cítili sme to hlavne v Ľvove, že západná Ukrajina je iná ako východná, aj mentalitou, aj postojmi. Západná Ukrajina oveľa viac inklinuje k Európe. Mestá ako Charkov na východe do veľkej miery ovplyvnila ruská propaganda a napriek tomu, že to boli Rusi, kto ich vyhnal z domovov a zničil im ich, mnohí utečenci odtiaľ majú doteraz proruské zmýšľanie. Takíto to majú náročné, mnohí sa musia učiť po ukrajinsky, lebo na západnej Ukrajine nechcú hovoriť po rusky, hoci pred vojnou to nebolo nič nezvyčajné.

 

Vráťme sa ešte k ženám, ktorým ste pomohli naštartovať podnikanie. Stanovili ste im nejaké ciele alebo je to už len na nich a ich šikovnosti a vôli?

Veľa sme debatovali aj s lokálnym partnerom v procese prípravy projektu, či ho nastaviť ako mikropôžičku alebo vyslovene ako nenávratný príspevok. Samozrejme, boli pádne argumenty aj za prvý, aj za druhý variant, napokon sme sa rozhodli, že vzhľadom na už aj tak ťažkú situáciu, v akej sa nachádzajú, to bude nenávratný grant. V rámci programu dostávajú tiež mentoring od nášho partnera. Ale tým, že vlastne ide o úspešné podnikateľky, ktoré majú skúsenosti, v zásade sme sa dohodli, že im nebudeme dávať žiadne výkonnostné ciele, ale že ich nejaké obdobie budeme sprevádzať. Beztak to nemajú ľahké, pretože hoci je na západnej Ukrajine kúpyschopnosť lepšia ako inde, aj tam ich čakajú horšie časy.

 

Ako to myslíte?

Od marca totiž nielen naše ženy, ale aj iní Ukrajinci prestanú dostávať pomoc od štátu. Čo ešte zhorší nielen kúpyschopnosť, ale celú situáciu, mnohé rodiny sa ocitnú v existenčnej kríze. Štatistiky OSN hovoria, že na Ukrajine je momentálne zhruba päťdesiat percent nezamestnaných, čiže každý druhý človek je bez práce. Samozrejme, západná Ukrajina je na tom asi lepšie, ale stále sú to obrovské čísla. Dostali sme akurát dnes video od nášho partnera na Ukrajine, kde hovorí, že to bude mať pravdepodobne aj dosah na migráciu, pretože mnohí sa budú vracať na východ, respektíve na frontové línie.

 

To sú hrozivé perspektívy. Ak sa váš projekt osvedčí, budete hľadať možnosti rozšírenia?

Vlastne sme už podpísali nové memorandum a zmluvu s rovnakým partnerom, ale s tým, že by sme to rozšírili. Nie na celú západnú Ukrajinu, ale na nejakú užšie špecifikovanú oblasť. Financie sa nám podarilo zohnať aj vďaka Nadácii ESET a podľa rozpočtu by sme mohli podporiť ďalších pätnásť až dvadsať žien na veľmi podobnom princípe. Keďže už máme za sebou akýsi pilot, budeme môcť využiť naše skúsenosti na ďalší rozvoj. Okrem toho by sme chceli rozbehnúť podobný program na podporu farmárov v poľnohospodárskych oblastiach, či už v podobe financií, alebo materiálnej pomoci, napríklad nákupom sadeníc, strojov a podobne. Už minulý rok sme začali v tomto ohľade niečo rozvíjať, takže sme si tiež vyskúšali praktické fungovanie. Ale opäť by malo ísť v podstate o mikropodnikanie, o niečo udržateľné a dlhodobé.

 

Vypozorovali ste u týchto ôsmich dám nejakú spoločnú črtu alebo vlastnosť, ktorá sa akoby u každej opakovala?

Možno to nie je celkom to, na čo sa pýtate, ale musím povedať, že keď som ich po prvýkrát videla, zostala som na chvíľu v nemom úžase. Jednoducho to, ako pôsobili, proste krásne, upravené, komunikatívne ženy. Zdalo sa to až neuveriteľné, že takéto nezávislé, silné a šikovné ženy potrebujú pomoc.

 

To mi pripomína, ako v začiatkoch niektorí reagovali na utečencov, ktorí k nám z Ukrajiny prúdili.

Súhlasím, mnohí sme akosi podvedome očakávali, že prídu otrhané vyhladované chúďatká, ktoré potrebujú zachrániť. Ale Ukrajinci sú normálni ľudia ako my, niektorí bohatší, iní chudobnejší, vyšší, nižší, ale proste ľudia, ktorí majú rovnaké oblečenie ako my, ktorých dcéry sa hrajú s barbinami rovnako ako naše. Jediný rozdiel je, že tieto ženy museli nájsť silu začať odznova pre konflikt, ktorý nerozpútali.

Neuvažovali ženy zapojené do projektu, že ubytovanie. Napríklad Olena najskôr utiekla pred bombardovaním do Dniy sa posunuli ďalej? Myslím tým odchod z Ukrajiny do zahraničia.

Mnohí vnútorní vysídlenci, ale napokon aj tí, ktorí utiekli celkom, nemali konkrétny cieľ. Buď išli niekam, kde mali rodinu alebo niekoho poznali, prípadne tam, kde sa im podarilo zohnať upra, potom sa na chvíľu vrátila, a napokon odišla na západ. Nielen od týchto žien počúvame, že majú starých rodičov, ktorých tu nechcú nechať. Alebo majú deti, manželov na fronte alebo iné záväzky, ktoré nechcú opustiť. Niektoré nevedia ani príliš dobre po anglicky, respektíve neovládajú iný cudzí jazyk, takže vedia, že ich možnosti by boli limitované. Najčastejšie ich tu však drží rodina.

 

Uvedomujem si, že je to trochu sugestívna otázka, ale sú v niečom Ukrajinky iné ako Slovenky?

Je to len môj subjektívny pohľad, ale mám pocit, že sú v istom zmysle silnejšie, hlučnejšie, také ženy do koča i do voza (úsmev). Najmä tie z východu vedia zastať v podstate akúkoľvek prácu, či treba navariť, alebo narúbať drevo. Pri tejto otázke mi však napadá, ako sme sa rozprávali o rôznych možnostiach s dvoma podnikateľmi v Kyjeve. A oni povedali, že by mohlo byť zaujímavé začať učiť ženy mužským remeslám, pretože bude nedostatok napríklad maliarov, murárov a podobne. Myslím, že Ukrajinky by so svojou vnútornou silou a odhodlanosťou nemali s niečím podobným problém. Príkladom v tomto ohľade by mohla byť Rwanda, kde pri genocíde v 90. rokoch veľa mužov zomrelo a následne spoločnosť opäť vybudovali do veľkej miery ženy. No a funguje to tam v mnohých ohľadom oveľa lepšie ako predtým.

 

Ak sme hovorili o beznádeji a strachu z budúcnosti, táto osmička žien ho podľa vás už prekročila?

Ak budeme veriť tomu, čo nám hovoria, tak áno. Ide síce o osem rôznych príbehov, ale náš program ich podľa všetkého nakopol, aby zmenili zmýšľanie. Vyslovene viackrát odznelo, že to bol pre ne zázrak, niečo nové. Napríklad spomínaná Olena povedala, že sa dovtedy bezcieľne prechádzala po uliciach a premýšľala nad všetkým, čo sa udialo. A zrazu dostala nový zmysel života, nový dôvod, prečo každé ráno vstať z postele, že opäť získala dôstojnosť. To sme inak počúvali nielen pri týchto ženách.

 

To mi vysvetlite.

Celkovo sme počúvali, že Ukrajinci, najmä muži, sa hanbili chodiť napríklad po humanitárnu pomoc. Ponižovalo ich to, uberalo im to ľudskú dôstojnosť, že si musia chodiť po balíky jedla, nebolo to pre nich vôbec jednoduché. Neboli zvyknutí byť odkázaní na niekoho iného, dostávať niečo len tak bez práce. Takže vojna má aj tento dosah – nielen bezprostredné zničenie domov či miest, ale psychologický dosah na myslenie a prežívanie ľudí.

 

Čiže odhodlanie pracovať a obnovovať, ak by sa teraz vojna nejakým zázrakom skoro skončila, stále majú?

Jednoznačne. Veľakrát mi aj naši partneri na Ukrajine prízvukovali: nerobme z našich ľudí závislých, oni nechcú byť závislí. Od začiatku veľmi nechceli materiálnu pomoc, stále hovorili, že ak nemusíme, poďme radšej skúsiť niečo iné. Dokonca sami neskôr rozdeľovali ľudí na tých, ktorí nevyhnutne potrebujú materiálnu pomoc, ako starí ľudia, matky s deťmi, vojaci na fronte, a pri ostatných sa dožadovali inej formy pomoci. Lenže koniec vojny je v nedohľadne a to prináša beznádej a neistotu.

 

Pomáhajte spolu s nami

Zapojte sa do pomoci ľuďom na Ukrajine a podporte ich v ťažkej životnej situácii. Váš dar pomôže ľuďom zasiahnutých vojnou ísť ďalej.

Aktuálne pokračujeme v psychosociálnej pomoci pre deti a rodiny, ktoré sa potrebujú vyrovnať s traumou a jej následkami. Pomáhame pri výstavbe modulárnych domov a verejných protileteckých krytov či pri rekonštrukcii kliniky a obnove zubnej ambulancie na Ukrajine blízko ruských hraníc.

Pokračujeme v podpore žien pri mikropodnikaní a naďalej zabezpečujeme materiálnu humanitárnu pomoc ľuďom, ktorí majú akútny nedostatok základných potrieb ako jedlo, oblečenie a hygienické potreby.

POMÔCŤ NA UKRAJINE

 

 

Mohlo by vás zaujímať

Škola je symbolom nového začiatku

Čítať ďalej

Pitná voda voda je v Sýrii vzácnosťou

Čítať ďalej

Dva roky vojny na Ukrajine

Čítať ďalej

Chcem dostávať
aktuálne informácie