Neutíchajúce bombardovanie, násilie, strach, strata domova… Naša prvá tohtoročná cesta na Ukrajinu má opäť chuť smútku aj vďačnosti. Premýšľam, čoho je viac. Asi tej vďačnosti. Veď za dvanásť mesiacov vojny sme mohli pomôcť tisíckam ľudí. Máme nové priateľstvá a poznáme toľko príbehov, že by sme mohli napísať knihu. Balíme kufre, nakladáme do auta a vyrážame na Ukrajinu, kde sa cení strecha nad zlato.

 

Zlo ako čert z rozprávky

Stopy zla a nenávisti, sú tu enormne silné. Rok od začiatku vojny sú umocnené hmlou, blatom a sychravým počasím. Ako dieťa som si predstavoval zlo ako čerta, ale tu sme od rozprávky ďaleko. V nej dobro vyhralo.

Keď ideme po ceste v Irpini, vidím len zlo. Zostáva nepríjemne prítomné v suti po rozstrieľaných domoch, plotoch deravých od guliek a šrapnelov či vo výhľadoch na zhorené byty a torzá áut. Nemáte sa tu pred ním kde ukryť. Premýšľam, akú silu majú ľudia, ktorí tu žijú…

Odhodlanie pomáhať

Ešte viac som odhodlaný pomáhať im. Od začiatku vojny vozíme na Ukrajinu jedlo, teplé oblečenie a svetlo – generátory, batérie, sviečky a ďalšie pomôcky pre distribúciu elektrickej energie, ktorých je stále málo po celej krajine. Bez svetla je hlavne bežný život komplikovaný. Je vám zima, lebo kúrenie sa odstaví a potrebujete náhradný zdroj na varenie či ohrev vody. Milióny ľudí na Ukrajine sú dennodenne odkázaní žiť tak, ako to poznáte z rozprávania svojej prastarej mamy. A ďalší sú bez domova. Bez strechy nad hlavou a nádejou, že sa to zmení.

 

Strecha nad zlato

Aspoň niečo sa však zmeniť podarilo. A práve tu, v Irpini – zničenom meste po ťažkých bojoch si uvedomujem, že strecha má cenu zlata. Ešte pred zimou sme vnímali obrovskú potrebu pomôcť ľuďom zrekonštruovať zničené príbytky, alebo ich nahradiť dočasnými stavbami. Tak sme sa s naším partnerom v Irpini chopili aj tejto úlohy.

Útočisko a aspoň bazálne súkromie sme pomohli dopriať niekoľkým rodinám, ktorým munícia zničila miesto, kde sa my každý večer môžeme vrátiť k svojim najbližším – domov.

„Nič neplánujeme, žijeme zo dňa na deň,“ hovorí usmievavá Katarína vo svojom novom domčeku. Vzápätí tichšie dodá, že manžel a otec rodiny bude musieť narukovať, keď ich dcéra tohto roku dosiahne 18 rokov. Na Ukrajine totiž platí pre mužov s tromi a viac deťmi výnimka – nemusia slúžiť v armáde, lebo sa starajú o rodinu. Ruší sa, keď sa dieťa v 18 rokoch stáva dospelým.

Rozstrieľaný panelák

Domček s kuchynkou, kúpeľňou a troma malými izbami stojí hneď vedľa ruiny, kde bola predtým bytovka. V jednoizbovovom byte starej mamy tam býval Sergyi s manželkou a ďalšími piatimi príbuznými. Hoci sa na malej ploche tlačili siedmi, boli vďační, že majú aspoň to. Tento dom však zasiahli tri priame strely z dela a zničili ho na nepoznanie. Mladá rodina, ktorej sa koncom decembra narodilo bábätko, potrebuje bývanie.

Podáme si ruky a zoznámime sa. Sergyi je v mojom veku a jeho synček má pár týždňov. Ani si nedokážem predstaviť, ako sa im žije na mieste zničenom vojnou. Pocítim vlnu úľavy, keď si uvedomím, že sa onedlho budú sťahovať do nového. Malý jednoduchý domček už bude čoskoro pripravený pre svojich nových obyvateľov. „Je to zázrak,“, hovorí Sergyi a stále tomu nemôže uveriť. Vzhľadom na zničené domy v Irpini a 75-tisíc ľudí bez bývania to v skutočnosti aj zázrak je.

 

V pomoci pokračujeme

Toto sú len dva z mnohých príbehov, ktoré spoznávam na Ukrajine. Majú šťastný koniec? Sám na to neviem odpovedať. Viem len to, že sme pomohli tisícom ľudí, ktorých sme ani nevideli. Majú ťažký život, ale nevzdávajú sa. A aj táto ich vôľa žiť a mať budúcnosť ma utvrdzuje v tom, že naša pomoc má obrovský význam.

V našej práci pokračujeme a pri našich susedoch budeme stáť dovtedy, kým to bude potrebné. Zostaňte s nami aj vy a pomáhajme ľuďom, ktorým vojna zničila životy.

Martin Simon, Nadácia Integra

POMÔCŤ NA UKRAJINE