Blog

Humanitárna pomoc

Sirény a ostreľovanie počujeme každý deň

Len nedávno sa tím Nadácie Integra vrátil z Ukrajiny. Navštívili sme ľudí, ktorým pomáhame, a opäť sme sa na chvíľu stali súčasťou ich života. „Sirény a ostreľovanie počujeme každý deň,“ povedali nám. Spoznali sme ich príbehy, plné bolesti a smútku, pomedzi ktoré presvitá nádej.

 

Smútok a bezmocnosť

„Ako sa tu teraz žije?“ pýtam sa ženy z menšieho davu, ktorý sa okolo nás vytvoril hneď ako sme zaparkovali a vystúpili z auta. Ľudia už očakávajú pomoc, ktorá je tu tak veľmi žiadaná. Sme len 10 kilometrov od hraníc s Ruskom a vo vzduchu cítiť smútok, neistotu a napätie. „Takto sa tu žije,“ odpovedá smutne na moju otázku a ukazuje pritom na veľkú, asi dvojposchodovú sčasti však zničenú budovu na druhej strane cez cestu, oproti nám.

Je to obecný úrad, ktorý zasiahol ruský dron. Smutný pohľad. Smútok či bezmocnosť možno čítať aj v tvárach mnohých ďalších, ktorých stretávame. Len pri zmienke o deťoch sa jej tvár nachvíľu rozžiari: „Sú v bezpečí, odišli z obce a teraz žijú na Slovensku,“ dodáva spokojne.

 

Náročný život a balíčky nádeje

Malé balíčky, ktoré tu znamenajú takú veľkú pomoc. Odnášajú si ich po zasnežených cestách peši alebo na bicykli, ako nejaké poklady. Ak niekto nevládze, dovezú im balíček domov. Pomáhajú si a držia spolu.

Vykladáme z kufra tašky a krabice s oblečením, pretože tu sa každá vec veľmi zíde. „Čo vám tu teraz najviac chýba?“ pýtame sa panej, ktorá nám so žiaľom opisuje svoju každodennú realitu. „Keby sme mali aspoň televízor,“ povzdychne si, „takto s mužom len sedíme doma ako takí dvaja barani. Na našej ulici už okrem nás dvoch nezostal žiť nik.“

Život je tu náročný. Dve z jej troch detí odišli z obce na západ krajiny. Starší ľudia, ktorí tu prežili celý život si však nevedia odchod vôbec predstaviť. Prečo tu napriek hrozbe nebezpečia stále zostávajú? Dôvodov je niekoľko: jednak nemajú kam odísť, nemajú peniaze a nevedia si predstaviť začínať odznova. Hlavne starší ľudia sú doma predsa tu. Majú tu svoje záhradky či políčka, kde si zvykli dopestovať úrodu, svoje sliepočky a aj keď zničené, ale svoje domovy. „Ak by sa presťahovali, ich život by sa akoby skončil,“ hovorí jeden z miestnych dobrovoľníkov, ktorý tento región a ľudí dobre pozná.

Miestni obyvatelia.
Stretnutie v kryte

Po chvíli sa presúvame na naše dohodnuté stretnutie so zástupcami obce do sčasti zbombardovanej budovy obecného úradu. Je v nej prekvapivo teplo a na prízemí stále funguje kancelária starostu. Len čo sa posadíme, zvonka zaznejú nepríjemné sirény a situácia sa rýchlo zvrtne. Aj mobilná aplikácia nás hlasno upozorňuje na blížiacu sa hrozbu a my sa teda náhlivo presúvame podľa inštrukcií do krytu priamo pod budovou. Takého výstrahy sa tu berú veľmi vážne. Zaznievajú takmer každý deň. Ľudia počujú ostreľovania,  sú v strehu celé noci, nespia a boja sa o svoju bezpečnosť.

Vidíme, že ľudia sa naučili rýchlo reagovať aj na túto situáciu. Museli si zvyknúť na novú realitu, aby život pokračoval ďalej, aj keď plný neistôt a problémov, ktorým čelia. Nemajú prácu, nevidia žiadnu budúcnosť. Ak sa im práca naskytne, najmä mladší odchádzajú hneď preč, najčastejšie do západnej časti Ukrajiny alebo len ďalej od ruských hraníc.

Zbombardovaná budova miestneho úradu.
Deti sa zľaknú pri každom buchnutí

Hrozba útokov nateraz pominula a my sa ideme pozrieť na pozemky, kde plánujeme postaviť desať modulárnych domčekov pre tých, ktorí žili na ukrajinsko – ruských hraniciach a museli sa vysťahovať. V pláne je tiež výstavba dvoch krytov, každý s kapacitou 30 ľudí, keďže delostrelecké útoky sú tu veľmi časté a ľudia sa nemajú kde ukryť.

Počas obeda sme dojatí ukrajinskou pohostinnosťou aj napriek skromným podmienkam bez elektriny. Jej náhle výpadky sú tu totiž úplne bežné. Pýtame sa, ako sa dá privyknúť na život v každodennej neistote.

„Je to náročné, najmä pre tých, ktorí sa nemajú kam skryť. Sirény a ostreľovanie počujeme každý deň. Najhoršie je to asi pre rodiny s malými deťmi. Deti sa veľmi boja, keď počujú výbuchy a otrasy,“ hovorí učiteľka z miestnej škôlky. „Zakaždým, keď zaznejú výbuchy, utekáme s deťmi, ktoré sú v škôlke, skryť sa. Na detskú psychiku to má veľmi zlý vplyv. Deti sa veľmi často ľakajú, zľaknú sa aj obyčajného buchnutia dverí.“

 

Nádej na zlepšenie podmienok na život

Ľudia, ktorí žijú vo veľmi skromných podmienkach, sa tu živili najmä poľnohospodárstvom a lesníctvom. Sú to malí farmári, pestovatelia zemiakov, či kukurice. Predávali med, hríby, spracovávali drevo. Teraz je však až 20 – 30 percent pôdy a lesov v okolí v tejto oblasti zamínovaných, a preto sa tam už nič pestovať nedá. Oblasť, ktorá sa ťahá asi 140 km popri ruských hraniciach, každý deň ostreľujú.

 

Pomáhajte spolu s nami

Nadácia Integra pomáha vo vojnou skúšanej Ukrajine od začiatku vojny. Okrem stavby modulárnych domčekov chceme tiež v tejto oblasti zriadiť mobilnú zubnú ambulanciu a naďalej pokračovať aj s balíkmi humanitárnej pomoci. Pridajte sa k nám a pomôžme spolu ľuďom v pohraničných oblastiach Ukrajiny v ich ťažkej situácii zmierniť ich utrpenie.

POMÔCŤ NA UKRAJINE

Finančné prostriedky na podporu našich aktivít na Ukrajine poskytli slovenské nadácie: konzorcium Nadácie otvorenej spoločnosti Bratislava a Nadácie Pontis – vďaka veľkorysej podpore Taipejskej reprezentačnej kancelárie na Slovensku.

Mohlo by vás zaujímať

Dva roky vojny na Ukrajine

Čítať ďalej

Podporujeme ženy na Ukrajine pri podnikaní

Čítať ďalej

Veronika nás zastupuje doma aj v zahraničí

Čítať ďalej

Chcem dostávať
aktuálne informácie