Chudobná Etiópia zápasí s mnohými problémami, medzi inými aj s nedostatkom životodarnej vlahy. Sucho trápi celú krajinu, najmä však juh – oblasť Borena, kde nedostatok vody spôsobuje extrémny hlad. Hoci je školská dochádzka v Etiópii bezplatná, mnoho detí do školy nechodí. Nemajú ani jedno poriadne oblečenie či topánky, v ktorých by do školy mohli prísť, nehovoriac o hygiene. Deti bez topánok a vzdelania sú bežnou súčasťou biednej komunity.

Voda je tu vzácna a nosia ju už aj malé deti v bandaskách z rôzne vzdialených miest. Väčšina príbytkov nemá toaletu ani elektrinu. Školy sú preplnené (nezriedka je v jednej malej triede aj 60-70 detí), kvalifikovaných učiteľov je málo, a tak takmer 40% detí je aj po skončení základnej školskej dochádzky negramotných. Nový projekt Borena Bloom má priniesť do oblasti zlepšenie života detí a celej komunity.

Túto nehostinnú oblasť sme nedávno navštívili, aby sme sa zoznámili s deťmi, ktoré sme prijali do projektu podpory vzdelávania. Naša kolegyňa Saša sa podelila o zážitky z cesty. Aké to bolo v tábore Dubluk pre viac ako 50 – tisíc vnútorne vysídlených ľudí?

Srdiečko a hra s prstami 

„I“ ukazujem prstami oboch rúk na seba a vzápätí z nich urobím srdiečko – „LOVE“ ,“YOU“ – ukazovákom postupne ukazujem na deti stojace okolo mňa. Je ich cez 20 a stále prichádzajú ďalšie. Za nimi, akoby v druhom rade, stoja dospelí. Aj tých postupne pribúda. „I love you“ – opakujem pomaly svoju „ukazovačku“ a snažím sa naznačiť deťom, aby to robili so mnou. Niektoré to pochopia a opakujú. Po anglicky nevedia, rovnako ako ja po amharsky či oromsky (dva jazyky, ktoré sa tu používajú), ale na základe toho, čo ukazujem, chápu. Aspoň dúfam.

Detí aj dospelých pribúda, usmievajú sa a robia, čo im ukazujem. Na druhej strane, moje srdce, tentokrát, nie to „prstové“ poslúchať prestáva a viaceré z úderov postupne vynecháva. To množstvo emócií prestáva zvládať. „Och nie“, hovorím si pre seba, „všetci sa na teba pozerajú a ostatní z tímu sa na teba spoliehajú, teraz nesmieš skolabovať! Ty si sem prišla pomáhať, nie opačne!“ Srdce, akoby pomaličky pochopilo a ukľudňuje sa. To mi, paradoxne, dodáva novú energiu a zabúdam na to, že sa vlastne strašne hanbím.

Radosť aj beznádej 

„Hold your hands and let’s make a circle,“ hovorím, aj keď je mi jasné, že nerozumejú a vlastne vôbec netuším, čo tým zamýšľam. Na pomoc mi prichádza Kasahun, náš etiópsky šofér, ktorý síce nevie veľmi dobre po anglicky, ale pochopil o čo mi ide a amharsky im to prekladá. Deti, (hoci úplne každému z nich tečie z nosa a sú doslova oblepené blatom a radšej nepremýšľam čím ešte, keďže nič také ako WC, či kúpeľňa tu neexistuje a vodu len vo veľmi obmedzenom množstve dovážajú v bandaskách na pitie) sú nádherné a predbiehajú sa, ktoré ma chytí za ruku. Nakoniec niečo podobné kruhu spravíme a ja premýšľam, čo teraz. „One“-krok do prava, „two“-ďalší krok, „three“- urobím drep.

Deti pochopili a opakujú. Zopakujeme to isté viackrát a ja rýchlo premýšľam, ako budeme pokračovať. Nakoniec pomocou krátkej choreografie počítame do 10. Deti sú nadšené. „I love you“, pridávam ku tomu. Deti opakujú. Počítajú do 10. Po anglicky. Cítim trošku pýchu a uspokojenie , ale tieto pocity okamžite vystriedajú pocity úplne opačné – beznádej bezmocnosť.

Celý život bez vzdelania 

„Kedysi som mal 100 kusov dobytka,“ hovorí vážne asi 70 ročný pán. Aj napriek extrémnej chudobe a katastrofálnym hygienickým pomerom sa stále snaží zachovať si dôstojnosť a z jeho správania a správania ostatných okolostojacich voči nemu je zjavné, že je to významný muž. „Všetky kvôli suchu zomreli. Dnes nemám nič,“ hovorí zlomeným hlasom a jeho červené oči už nemajú viac sĺz, zato z tých našich tečú prúdom. „Nikdy som nemal možnosť učiť sa,“ hovorí, ale dnes – rád by som sa naučil aspoň čítať a písať.“

Ale škola je tu len jedna a to je akoby kvapka v mori…alebo, vzhľadom na tunajšie reálie – zrnko prachu vo vyschnutej kaluži. Deti sa neučia, rodičia ich učiť nevedia, sami sú väčšinou negramotní a tak trávia čas …ako vlastne? Snažia sa nemyslieť na hlad a na to, čo stratili a prežiť v týchto podmienkach čo najdlhšie. Dokedy vlastne? To nikto nevie. Aj keby prišlo obdobie dažďov, už nemajú dobytok, o ktorý by sa starali a ktorý by im zabezpečil obživu.

„One, two, three“-drep, „Four, five, six“ – výskok…pokračuje moja ukazovačka. Čo som dosiahla? Pýtam sa sama seba. Ak toto nebude pokračovať, je to úplne, úplne nanič.

Rozdielne svety 

Deti okolo mňa sa smejú a naznačujú mi, aby sme ukazovačku opakovali. Smejem sa s nimi a tak pokračujeme – „seven, eight, nine“ – tlesk, „ten“- všetky prsty vystieram ku deťom a ony ku mne. Dotýkame sa prstami, dávame si high-five, objímame sa. Deti sa na mňa tlačia, ale len veľmi jemne a ohľaduplne a hladkajú mi vlasy. Cítim ich blízkosť na svojej koži a zároveň si uvedomujem, aká veľká je tá priepasť, ktorá nás delí.

Rovnako ako ony som dnes nemala tečúcu vodu, ani sprchu, ani splachovací záchod a rovnako ako ony dnes dýcham prach, ktorý vírime našimi nohami, rovnako ako ony som špinavá a spotená a ulepená od blata a slín a soplíkov.

Ale ja môžem odísť. Mám kam. Ony, ani ich rodičia, či starí rodičia túto možnosť nemajú. Prútený skelet pokrytý roztrhanými plachtami a špinavým prádlom je ich jediným úkrytom (nedá mi to napísať – domovom), pred chladom, vetrom, dažďom, či horúcim slnkom.

Dnes fúkalo a bola zima. Ja mám na sebe mikinu aj vetrovku, pod rifľami teplé legíny a na nohách turistické topánky. Ony majú deravé tričká, tenké šatky, ktoré tu slúžia ako tričko, pokrývka hlavy, či baby-šatka na no nosenie detí a na nohách majú tí šťastnejší gumové šľapky, Ostatní len vrstvu blata.

Hlava sa dá presvedčiť, srdce nie

V ústach mám horkú pachuť smútku, ktorý ma začína ovládať. V taške mám žuvačky, ale neodvážim sa ich vybrať. Odrazu mi tento môj verný spojenec pri všetkých akciách (od skúšok na vysokej škole, cez prezentácie pred veľkým publikom až po pôrody vlastných detí), pripadajú veľmi neadekvátne. Deti tu jedia len raz denne. Raz denne im neziskovky prinesú nejaké jedlo, ale je ho málo a tak prví jedia starí a chorí ľudia, potom tehotné a kojace matky, potom deti a nakoniec tí ostatní. Žuvať tu pred nimi žuvačku by mi pripadlo ako výsmech do ich kučierkami či vrkôčikmi lemovaných tváričiek.

Neviem, ako mám túto zmes emócií spracovať. V rozprávke Frozen múdry troll povie: „Hlava sa dá presvedčiť, ale srdce, srdce sa nedá len tak ľahko zmeniť.“

Hlavou sa snažím pochopiť (nechápem) a premýšľať (ak to ešte dokážem), čo by sa dalo urobiť, ako by som im vedela pomôcť. Máte nejaké nápady? A srdce, srdce zostáva zaprášené, zablatené a ulepené od sopľa.

Pomáhajte s nami a dajte deťom vzdelanie a jedlo. Pomôžme im rozkvitnúť a darujme im novú budúcnosť.

CHCEM POMÁHAŤ A PODPOROVAŤ DIEŤA