Blog

Humanitárna pomoc

Útek do Jordánska

Khalil je ženatý, má osem detí a pracoval ako šofér. Jeho domovom bol pekný dom s farmou v Halabe v Sýrii. Rodina žila z farmárčenia, predávala produkty, mala dobré obchodné vzťahy. Keď sa začala v krajine vojna, všetko sa zmenilo.

Aký bol váš život v Sýrii po vypuknutí krízy?

Už nebol bezpečný. Niekoľkokrát sme zažili letecké útoky na celé územie. Večer sme nemohli odísť z domu kvôli zlodejom. Musel som tiež dávať pozor na naše dcéry, aby sa im nič zlé nestalo.  Modlil som sa k Bohu, aby nás ochránil. Prajem si, aby vojna skončila a mohol som sa vrátiť domov. Počul som, že náš dom je zničený. Ľudia tam stále žijú a poslali mi odtiaľ fotky.

 

Žijete v Jordánsku, kedy ste tam prišli?

Prišiel som tam legálne v januári 2013, potreboval som tam kúpiť lieky. O mesiac neskôr  moja rodina utiekla do Jordánska autobusom. Počas celej cesty čelili desivým zážitkom, pri ktorých bolo počuť explodujúce bomby. Autobus jazdil bez svetiel, aby ho nebolo vidno, keď smeroval k hranici. Ak niekto z autobusu vystúpil, nemal šancu znovu nastúpiť. Akonáhle došiel na jordánsku hranicu, všetci boli v bezpečí.

 

Na čo z toho spomínajú vaše deti?

Prenasledoval ich strach. Strach z toho, či sa ďalší deň zobudia a či budú schopné postaviť sa na nohy. Zakaždým, keď lietadlo preletelo oblohou, môj malý syn Khaled vykríkol: ‚“Sú tu! Sú tu!,“ Jordánsko im prinieslo úľavu a vďačnosť. Posledné dva roky v Sýrii sme nemali v obci elektrinu. Bolo teda veľmi zvláštne, že tu elektrina znova je.

 

Strávili ste mesiac v utečeneckom tábore. Kam ste potom odišli?

Niekoľkokrát sme sa sťahovali. Veľmi ťažko sme hľadali dom, ktorý by nebol príliš drahý a vyhovoval nám. Všetko bolo zložité a frustrujúce. Jedným z najväčších problémov pre nás stále je výška nájomného. Sme veľká rodina a zápasíme s financiami. Nie je jednoduché nájsť si prácu, pretože sýrski utečenci nesmú pracovať. “

 

Chodia vaše deti do školy?

Keď sme žili v Sýrii, všetky deti navštevovali školu. Teraz si to už nemôžeme dovoliť, hoci by všetci chceli. Preto momentálne chodia iba Mohammad a Alaa. Jedna z mojich dcér je veľmi šikovná a v svojej triede v Sýrii patrila k najlepším.  Dokonca tu v Jordánsku úspešne dokončila strednú školu.

 

Aký je váš život dnes?

Mnoho vecí je pre nás náročných ako napríklad zdravotná starostlivosť. V prípade choroby sme mohli spočiatku navštevovať verejné nemocnice. Teraz to už nie je možné. Pomáhajú nám síce humanitárne organizácie, ale niekedy to nestačí. Napríklad nemáme prístup k operáciám, nemáme zdravotné poistenie. Problémom je tiež jedlo, hoci máme ešte stravné lístky od Svetového potravinového programu. Neustále však menia hodnotu, najskôr to bolo 24 jordánskych dinárov, potom 10  a teraz 15 denárov za lístok. Boli aj situácie, že naše dcéry zbierali a  predávali odpadky, aby sme mali nejaký  príjem.

 

Ako vychádzate s miestnymi obyvateľmi?

Napriek obrovskej pohostinnosti Jordánska je medzi nami stále určité napätie. Niekedy máme pocit, že sme pre nich len príťažou. Ale chápeme to. Samotné Jordánsko má obmedzené zdroje a aj Jordánci majú svoje vlastné problémy. Jedinú vec, čo chceme, je aby bola zachovaná naša dôstojnosť,  boli sme v bezpečí a nikto nám už neubližoval. Hovorím to aj za ďalšie sýrske  utečenecké rodiny, ktoré sú na tom rovnako zle ako my. Všetci tu stále trpia.

Mohlo by vás zaujímať

Ďakujeme za Vaše dary

Čítať ďalej

Nadácia Integra Vás pozýva na benefičný koncert s FRAGILE

Čítať ďalej

Obujte s nami deti v Etiópii

Čítať ďalej

Chcem dostávať
aktuálne informácie