Oľga je na Slovensku len krátko. Z Ukrajiny utiekla so svojou rodinou, hoci to vyzeralo beznádejne. Zdanlivo nemožný plán sa uskutočnil a teraz sú všetci v bezpečí. Aká bola jej cesta, rozpovedala v tomto príbehu.

 

Pár dní pred vypuknutím vojny na Ukrajine sa moja mamička vrátila z nemocnice po veľmi ťažkom priebehu covidu. Bola vyslabnutá, nedokázala sama chodiť, dýchala len s koncentrátorom kyslíka a potrebovala neustálu starostlivosť. Náš otec má tiež srdcovocievne ochorenia, veľmi ťažko chodí aj na krátke vzdialenosti. Tak som opatrovala oboch.

 

Počas náletov sme museli zostať doma

Na Ukrajine vypukla vojna 24. februára. Mnohé mestá začali bombardovať, ľudia sa skrývali v úkrytoch a zostali bez svetla, tepla a jedla. Každý deň bolo zničených niekoľko domov a zomierali jednoduchí, mierumilovní ľudia. V meste, kde sme žili, zatiaľ nedošlo k výbuchom, avšak vo všetkých okolitých mestách áno.

V našom meste sa ozýval niekoľkokrát denne letecký poplach a bolo treba utekať do úkrytu. Pre moju rodinu to bola nerealizovateľná výzva. Najbližší úkryt bol vo vzdialenosti asi 300 metrov od nášho domu. Zobrať moju ležiacu mamu a otca, ktorý ledva chodil, niekoľkokrát denne do úkrytu, bolo jednoducho nemožné, a tak sme počas náletov zostávali doma.

Mama po chorobe nepretržite dýchala pomocou špeciálneho kyslíkového prístroja. Ešte viac ako raketového požiaru sme sa teda obávali výpadku elektriny, ktorý je počas vojny v krajine bežný.

 

Myslela som, že sa nedá odísť

Každý deň a noc sme sa modlili za ochranu našej krajiny, za každého človeka v núdzi a za zachovanie a ochranu našej rodiny.
Pravdupovediac, nevedela som si predstaviť, ako by bolo možné odísť s dvoma takto chorými rodičmi do zahraničia. Keď som zhodnocovala zdravotný stav mojich najbližších, pripadalo mi to nemožné. Preto, keď nám pracovníci organizácie „Mládež pre Krista“ (MPK) ponúkli odísť na Slovensko, odmietli sme.

Raz večer, pri ďalšom nálete, sme si pri modlitbe sľúbili, že ak máme počas vojny odísť do inej krajiny, a ak nám tú možnosť opäť ponúknu, budeme súhlasiť.

Na druhý deň ráno sme mali telefonát a opäť nám ponúkli ísť na Slovensko. Súhlasili sme.

 

Ťažká cesta a pokazený prístroj

Pre našu rodinu to bola veľmi náročná cesta, rovnako aj pre všetkých ľudí, ktorí nám pomáhali s presunom. Spolu s našimi známymi sme hľadali spôsob, ako v autobuse zapojiť kyslíkový koncentrátor, aby mama dokázala počas cesty dýchať. Koncentrátor však nefungoval dobre. Mamin stav sa zhoršoval.

Na Slovensku nás už čakali pracovníci MPK. Keď zistili, že akútne potrebujeme koncentrátor, začali nám ho rýchlo zháňať. Vieme, že je to veľmi drahý prístroj. Nevedeli sme si predstaviť, ako zaplatíme za jeho prenájom alebo kúpu, aby ho mama mohla používať dlhodobo.

 

Nemožný plán sa uskutočnil

Ľudia z MPK však rozhodili siete a to, čo sa nám zdalo úplne nereálne, sa naozaj podarilo. Dostali sme zadarmo prístroj, ktorý môže mama používať tak dlho, ako ho bude potrebovať.

Od nášho sťahovania ubehlo pár dní, únava z cesty trošku pominula a mamin zhoršený zdravotný stav sa aj vďaka slovenským zdravotníkom stabilizoval. Veľmi ďakujem všetkým, ktorí nám v tomto zdanlivo nemožnom pláne úteku pomohli. Postarali sa o našu rodinu akoby sme boli ich rodinou, akoby sme patrili medzi nich. Nech Boh žehná našu Ukrajinu, ochraňuje všetkých a dá nám spoločné víťazstvo a mier.

 

Pomáhajte s nami

Nadácia Integra podporuje aj ubytovanie ľudí na úteku, ktorí momentálne žijú na ranči v Kráľovej Lehote. Pomáhajte prosím spolu s nami a zmierňujme utrpenie tých, ktorých zasiahla krutá vojna.

POMÔCŤ NA UKRAJINE

Ilustračné foto: Ranč, Kráľova Lehota