Khalil je ženatý, má osem detí a pracoval ako šofér. Jeho domovom bol pekný dom s farmou v Halabe v Sýrii. Rodina žila z farmárčenia, predávala produkty, mala dobré obchodné vzťahy. Keď sa začala v krajine vojna, všetko sa zmenilo.

Aký bol váš život v Sýrii po vypuknutí krízy?

Už nebol bezpečný. Niekoľkokrát sme zažili letecké útoky na celé územie. Večer sme nemohli odísť z domu kvôli zlodejom. Musel som tiež dávať pozor na naše dcéry, aby sa im nič zlé nestalo.  Modlil som sa k Bohu, aby nás ochránil. Prajem si, aby vojna skončila a mohol som sa vrátiť domov. Počul som, že náš dom je zničený. Ľudia tam stále žijú a poslali mi odtiaľ fotky.

Žijete v Jordánsku, kedy ste tam prišli?

Prišiel som tam legálne v januári 2013, potreboval som tam kúpiť lieky. O mesiac neskôr  moja rodina utiekla do Jordánska autobusom. Počas celej cesty čelili desivým zážitkom, pri ktorých bolo počuť explodujúce bomby. Autobus jazdil bez svetiel, aby ho nebolo vidno, keď smeroval k hranici. Ak niekto z autobusu vystúpil, nemal šancu znovu nastúpiť. Akonáhle došiel na jordánsku hranicu, všetci boli v bezpečí.

Na čo z toho spomínajú vaše deti?

Prenasledoval ich strach. Strach z toho, či sa ďalší deň zobudia a či budú schopné postaviť sa na nohy. Zakaždým, keď lietadlo preletelo oblohou, môj malý syn Khaled vykríkol: ‚“Sú tu! Sú tu!,“ Jordánsko im prinieslo úľavu a vďačnosť. Posledné dva roky v Sýrii sme nemali v obci elektrinu. Bolo teda veľmi zvláštne, že tu elektrina znova je.

Strávili ste mesiac v utečeneckom tábore. Kam ste potom odišli?

Niekoľkokrát sme sa sťahovali. Veľmi ťažko sme hľadali dom, ktorý by nebol príliš drahý a vyhovoval nám. Všetko bolo zložité a frustrujúce. Jedným z najväčších problémov pre nás stále je výška nájomného. Sme veľká rodina a zápasíme s financiami. Nie je jednoduché nájsť si prácu, pretože sýrski utečenci nesmú pracovať. “

Chodia vaše deti do školy?

Keď sme žili v Sýrii, všetky deti navštevovali školu. Teraz si to už nemôžeme dovoliť, hoci by všetci chceli. Preto momentálne chodia iba Mohammad a Alaa. Jedna z mojich dcér je veľmi šikovná a v svojej triede v Sýrii patrila k najlepším.  Dokonca tu v Jordánsku úspešne dokončila strednú školu.

Aký je váš život dnes?

Mnoho vecí je pre nás náročných ako napríklad zdravotná starostlivosť. V prípade choroby sme mohli spočiatku navštevovať verejné nemocnice. Teraz to už nie je možné. Pomáhajú nám síce humanitárne organizácie, ale niekedy to nestačí. Napríklad nemáme prístup k operáciám, nemáme zdravotné poistenie. Problémom je tiež jedlo, hoci máme ešte stravné lístky od Svetového potravinového programu. Neustále však menia hodnotu, najskôr to bolo 24 jordánskych dinárov, potom 10  a teraz 15 denárov za lístok. Boli aj situácie, že naše dcéry zbierali a  predávali odpadky, aby sme mali nejaký  príjem.

Ako vychádzate s miestnymi obyvateľmi?

Napriek obrovskej pohostinnosti Jordánska je medzi nami stále určité napätie. Niekedy máme pocit, že sme pre nich len príťažou. Ale chápeme to. Samotné Jordánsko má obmedzené zdroje a aj Jordánci majú svoje vlastné problémy. Jedinú vec, čo chceme, je aby bola zachovaná naša dôstojnosť,  boli sme v bezpečí a nikto nám už neubližoval. Hovorím to aj za ďalšie sýrske  utečenecké rodiny, ktoré sú na tom rovnako zle ako my. Všetci tu stále trpia.