V

ýbuch v Bejrúte zabil vyše dvesto ľudí a 300-tisíc pripravil o strechu nad hlavou. Hiba Hajj Omar z humanitárnej spoločnosti Medair v Libanone, s ktorou spolupracujeme, bol súčasťou tímu, ktorý po výbuchu v Bejrúte vyhodnotil následky nešťastia. Prečítajte si jeho myšlienky.

„Keď stojím v uliciach tohto mesta, ktoré tak milujem, nemôžem akceptovať skutočnosť, že Bejrút je slabý. Pretože viem, že ľudia veľa rokov trpeli a prežili. Ešte pred výbuchom bol témou rozhovorov kolaps hospodárstva, devalvácia meny, pandémia COVID-19 a sýrska utečenecká kríza. „

„Stále som nemohol uveriť tomu, čo som videl. Keď som dva dni po katastrofickom výbuchu kráčal ulicami Bejrútu, nemohol som ovládnuť svoje pocity. Neviem, či to bol smútok, strach alebo hnev. Množstvo ľudí zomrelo. Pod hromadami sutín sa stále nachádzali stovky ľudí a zranených boli tisíce. Nehovoriac o miliónoch zlomených sŕdc a rozbitých snoch.

Čím viac premýšľam nad minulosťou Bejrútu, tým viac vidím bolesti a smútku. Je jej plno. Všade leží rozbité sklo obalené prachom a rozpráva krvácajúce príbehy synov a dcér Bejrútu. Vôňa mestského jazmínu a citrónovníkov je príliš slabá na to, aby prebila pach krvi. Bejrút je bez nádeje. Unavený a zlomený.

Za týmito scénami boli srdcervúce príbehy straty, bolesti a traumy.
Nikdy nezabudnem na slová ľudí, ktorých som dnes stretol:

„Videla som, ako moja mama zomrela.“
„Včera v noci som spal so psami na ulici.“
„Spadol som z balkóna nášho domu a stále neviem, kde sú moji synovia.“
„Vieš, čo je pod gázou na mojej tvári, rukách a nohách?“
„Prial by som si, aby som zomrel.“
„Stratil som svoje sny, môj dom, prácu, spomienky, laptop, mobil, knihy, rastliny, obrazy…, denník, ktorý mi napísala moja mama. Stratil som zmysel pre bytie, stratil som, stratil som sa…”
„Nikdy neopustím toto miesto, tu zomriem, bez ohľadu na to, čo sa stalo.“
„Kedykoľvek zavriem oči, spomínam si na všetok ten oranžový dym, ktorý zmenil môj život.“
„Nemáme vodu na umývanie krvi.“

Videl som matku, ticho plačúcu, ako apaticky stojí pred svojimi deťmi. Videl som otca, ktorý zdesene pozeral na trosky svojej dielne. Dielne, ktorá dávala jedlo celej rodine. Videl som rodinu, ako nakladá auto s vybitými oknami jedlom, matracmi a vankúšmi a opúšťa svoj domov, aby našla slušné útočisko pre svoje dve dievčatká a novorodeniatko.

Keď stojím v uliciach tohto mesta, ktoré tak milujem, nemôžem akceptovať skutočnosť, že Bejrút je slabý. Pretože viem, že ľudia veľa rokov trpeli a prežili. Ešte pred výbuchom bol témou rozhovorov kolaps hospodárstva, devalvácia meny, pandémia COVID-19 a sýrska utečenecká kríza. Zrazu je všetko inak.

Bejrút však nie je slabý. Ani ľudia, ktorí volali túto krajinu domovom. Za jeden deň sa ľudia z celého Libanovu pridali k rodinám v Bejrúte, aby im pomohli vyčistiť domy a zachrániť tých, ktorí sú stále nažive. Preto sme v posledných dňoch s kolegami z Medairu pracovali v Bejrúte a pomáhali odpratávať ruiny a pomáhali ľuďom.

Bejrút nás potrebuje. Dnes, keď som stál uprostred nešťastia, videl som tragédiu, ktorá sa zapíše do dejín. Historické knihy budú hovoriť o národe, ktorý utrpel všetky druhy smútku a bolesti. Avšak o národe, ktorý sa nikdy nevzdá.”

Nadácia Integra pomáha v Bejrúte spolu s humanitárnou organizáciou Medair. Pridajte sa k nám a pomôžte zabezpečiť ľuďom jedlo, vodu, prístrešky na bývanie a lieky.

Text a fotografie ©Medair