V ukrajinskom meste Irpiň, kde prebiehali jedny z najtvrdších bojov od začiatku ruskej ofenzívy spojené s masakrom obyvateľstva, sme sa rozhodli pomôcť s bývaním. Doposiaľ sme tu podporili opravu 41 rodinných domov a výstavbu 27 mobilných domčekov. Z nového domova sa teší aj pani Hanna.

Hanna sa narodila v mestečku Irpiň a prežila tu celý svoj život. Všetkých jej päť detí vyrastalo v tomto dome. Tu sa starala o svoju chorú, k lôžku pripútanú matku. A odtiaľto, z domu svojich rodičov, musela v prvých dňoch ruskej invázie na Ukrajinu utiecť do neznáma.

 

Začiatok vojny

„Pre nás sa vojna začala 24. februára výbuchmi, ktoré nás zobudili,“ hovorí Hanna. „Potom sme počúvali príhovor prezidenta Ukrajiny, rozhodnutie, že deti nepôjdu do školy…Volal mi najstarší syn z Kyjeva, že ide k nám s manželkou a synom, ktorý mal vtedy dva mesiace. (V tom čase sa zdalo, že na okraji Kyjeva bude bezpečnejšie ako v hlavnom meste).

Nemohli sa sem dostať autobusom ani vlakom, museli ísť vyše 20 kilometrov pešo, s kuframi a detským kočíkom. Stretli sme ich pri vjazde do mesta a medzitým tu už lietali stíhačky, duneli výbuchy. Spolu sme potom stáli v tejto miestnosti, modlili sa, okná v dome sa triasli a zdalo sa, že vyletia von.“

 

Uväznení v zápche

Nasledujúce ráno išla rodina na modlitebné stretnutie do dediny Nemišajev vzdialenej 15 kilometrov s tým, že sa hneď vrátia domov. Nestalo sa tak. „Uviazli sme v hroznej zápche a netušili sme, že v tom čase na druhom konci Irpiňu okupanti strieľali na autá s civilistami, ktorí sa snažili dostať von z nášho mesta,“ spomína pani Hanna.

Keďže cesta späť bola nebezpečná, rodina sa vybrala do ďalšej neďalekej dediny Klavdievo. Žila tam najstaršia dcéra pani Hanny so svojou rodinou. Tu sa však ocitli v pasci, lebo dedinu obkľúčili ruské vojská a všade naokolo prebiehali boje. „V dome našej dcéry bolo 30 ľudí, z toho 16 detí rôzneho veku a náš starý otec s rakovinou,“ hovorí pani Hanna.

„Odstavili elektrinu, plyn, bolo málo jedla. A moja nevesta, ktorá dojčila dieťa, stratila mlieko. Dojčenské mlieko sme nevedeli zohnať. Niekoľko dní po sebe sme sa viackrát pokúšali odísť, ale cez kontrolné stanovištia nás naši vojaci nepustili.

 

Hrôzostrašný telefonát

Najťažšie chvíle zažila pani Hanna po telefonáte druhej dcéry, ktorá žila v Boroďanke.  „Nepriatelia ich nemilosrdne zbombardovali. Z okien sme videli horieť Boroďanku. A moja dcéra bola tam…tehotná a s 1-ročným dieťaťom…

Nevedela som sa s ňou celý deň spojiť. A potom večer zavolala a povedala: ,Ležím na podlahe, mami! Do rána asi neprežijeme…‘,“ spomína si pani Hanna. Potom sa odmlčí a utrie si slzy.

O osude veľkej rodiny rozhodol telefonát priateľov. „Povedali nám, cez ktorý kontrolný bod sa im práve podarilo prejsť. Boje tam práve utíchli. Okamžite sme nasadli do áut (na 30 pasažierov boli štyri autá!) a išli sme tou trasou.”

 

Strastiplná cesta

Bola to strašná a dlhá cesta – popri rozbitých dedinách, vypálených domoch, z ktorých sa stále dymilo, rozstrieľaných autách s vecami ľudí, ktoré sa tam povaľovali…Došlo aj k hroznému stretnutiu s ruským tankom a vojakmi priamo v strede cesty. „Boli sme na smrť vystrašení. Akoby zázrakom nás nezasiahli, nezastrelili, mohli sme sa otočiť a odísť.”

Nasledoval výlet cez pole, „stretnutie“ s nepriateľskou stíhačkou pri Žitomyre a ostreľovanie, pokusy nájsť v neznámej dedine v noci aspoň kvapku paliva. A úžasní ľudia, ktorí pomáhali, armáda, ktorá sa podelila o svoje palivo a známi, ktorí na diaľnicu priniesli 5 litrov vzácneho benzínu. A tiež dlho očakávaný hovor od dcéry z Boroďanky – podarilo sa im ujsť!

 

Dočasné útočisko

Po všetkých útrapách sa rodina dostala do Ľviva, a tam sa rozdelili. Hannine štyri staršie deti odišli do Nemecka a zvyšok rodiny dočasne zostal na Zakarpatsku.

„Po celý ten čas sme nevedeli, čo je s naším domom v Irpini a či vôbec existuje,” hovorí pani Hanna. „Keď okupanti opustili Kyjivskú oblasť, naša územná obrana jazdila po uliciach a natáčala domy, aby ľudia videli, v akom stave je ich majetok. A na jednom z týchto videí sme zbadali náš dom. Bol síce bez okien, plota, ale stál tam!“

Návrat domov

Koncom mája sa rodina spolu s najmladším 11-ročným synom vrátila domov. Pohľad, ktorý sa im naskytol, bol skľučujúci. „V dome neboli okná, rámy boli skrútené. Vchodové dvere odfúkla tlaková vlna,“ spomína pani Hanna.

„Všade bolo rozbité sklo, kovové úlomky munície, špina a smrad – už sa tu usadili nejaké mačky. Vošla som do špinavej kúpeľne, otvorila som kohútik. A do kopy hnusnej špiny natiekla čistá horúca voda. A práve táto voda mi dodala optimizmus – všetko sa dá obnoviť, umyť, prestavať! Všetko sa zlepší! Veľa ľudí naokolo nemalo domy a ten náš stále stojí, dokonca aj bez okien!“

 

Nový začiatok

Napriek ťažkostiam sa pustili do opravy domu. Deti, ktoré boli v Nemecku a dostali finančnú pomoc ako utečenci, našetrili peniaze pre svojich rodičov a poslali ich na Ukrajinu. Za tieto peniaze si Hanna s manželom mohli kúpiť materiál na opravu. Najzložitejšia však bola strecha. Nedala sa opraviť, bolo potrebné ju kompletne vymeniť aj s trámami.

„Strecha bola ako sito, keď pršalo, dali sme pod potoky vody misky a vedrá,“ vysvetľuje pani Hanna, „ale nemohli sme ju vymeniť, nemali sme na to.” So zárobkom počas vojny počítať nemohli a rodina teda do septembra žila s deravou strechou.

A potom prišla na pomoc. Nadácia Integra v spolupráci so svojím miestnym partnerom organizáciou Realis pomohli ku kompletne novej vymenenej streche. Namontovali sme aj nové vchodové dvere a okno, na ktoré rodina nemala dosť peňazí. Pani Hanna sa dnes teší z nového domova. „Práce dokončili v októbri a hneď udrelo chladné počasie,“ hovorí pani Hanna, „ale v našom dome už bolo teplo a útulno. Vďaka starostlivým ľuďom je teraz náš dom ešte lepší ako pred vojnou! “

Pomáhajte s nami aj naďalej

V meste Irpiň sme okamžite po jeho oslobodení spod ruskej okupácie dodávali pravidelne humanitárnu pomoc. Podporili sme rodiny pri nevyhnutných opravách domu, ako je výmena okien a dverí, opravy striech a stien. Niektorým vybraným, sociálne slabým rodinám, ktorých byty v bytovkách či domy boli úplne zničené a nedajú sa opraviť, sme poskytli nové modulárne domčeky.

Aj po roku vojny pokračujeme v podpore ľudí na Ukrajine. Pomáhajte s nami aj naďalej a dávajme spolu ľuďom lepší život!

POMÔCŤ NA UKRAJINE

Foto: Anastasia Bagnenko