Viac ako mesiac po výbuchu v bejrútskom prístave ľudia stále hľadajú bezpečie. Tragédia naplno zasiahla ľudské životy. Obete na životoch, strata domova a hrôza z explózie, kriku, krvi a množstva zranených zanechala hlboké stopy.  Nadácia Integra v spolupráci s humanitárnou organizáciou Medair pomáha ľuďom spracovať traumu a začať odznova. Prinášame vám hlasy z Bejrútu. Výpovede Salmy, Michaela a Charbela. Hlasy z Bejrútu, ktoré prežili.

 

SALMA: Je niečo ťažšie, ako stratiť zmysel života?

„Zbláznila som sa. Verili by ste? Bola som doma, keď som začula výbuch. Cítila som, akoby moje oči opustili tvár, aby som videla, čo sa okolo mňa deje . Objala som sa rukami a otočila sa chrbtom k rozbúrenej vlne dymu, rozbitého skla a prachu. Videla som všetko, akoby ma moje oči nechali blúdiť a plakať nad ľuďmi umierajúcimi v uliciach.”

Horšie ako rakovina

„Videla som predtým smrť, prežila som rakovinu. Toto však bolo horšie ako rakovina. Tlaková vlna ma prudko odhodila niekoľko metrov. Môj manžel spadol pod trosky, ktoré sa vytvorili v zlomkoch sekundy. O pár sekúnd sme sa ocitli v chaose. Tlak z výbuchu a môj pád mi spôsobili krvácanie, sklo mi škriabalo nohy a chrbát. Nemohla som chodiť. Pol hodinu som sedela s manželom v troskách. Snažila som sa zastaviť krvácanie, zatiaľ čo môj manžel vyberal z našich tiel drobné kúsky skla, ktoré štípali silnejšie ako lieky na rakovinu.“

Nemôžeme sa vrátiť domov

„Nakoniec sme sa zdvihli. Nemohli sme nájsť mobil a vyšli sme von na ulicu. Ľudia kričali, behali a hľadali svojich blízkych. Náš dom bol bez okien, dverí, zničený a chladný. Známy nás odviezol do nemocnice, aby nám zašili rany, a ponúkol nám dočasné bývanie. Odvtedy náš dom navštívime, len keď ho upratujeme a opravujeme, čo sa dá. Zatiaľ to vyzerá zle, dom vyzerá byť nestabilný. A tak nevieme, ho ešte o mesiac budeme mať. Netušíme, čo príde ďalej. Neviem, či ma zabije skôr rakovina alebo smútok a trápenie…”

Stále som nažive

„V deň výbuchu, v utorok 4. augusta, som mala termín na operáciu v nemocnici San George (nemocnica, ktorá bola najviac zasiahnutá). V pondelok mi odtiaľ volali s tým, že mi posúvajú termín na stredu. Teraz viem, že som tam mohla zomrieť. Mala som byť na oddelení na lôžku… Pozrite sa na mňa teraz, som stále nažive. Nemôžem tomu uveriť. Neviem, či sa cítim previnilo, že som stále nažive, neviem, či mám šťastie, neviem, čo mám cítiť alebo si myslieť.”

Prosím o silu čeliť bolesti

„Viem, že som silná. Bojujem s rakovinou dva roky a nikdy som sa nevzdala. Vždy som prosila Boha, aby pomohol všetkým pacientom a ukončil ich utrpenie. Dnes prosím Boha, aby nám dal silu čeliť tejto neznesiteľnej bolesti. My máme aspoň strechu nad hlavou. Mnoho rodín s deťmi chodí po uliciach, aby našli jedlo a prístrešie. Povedzte mi, je niečo ťažšie ako prísť o domov? Je niečo ťažšie ako stratiť zmysel života?“

 

MICHAEL: Čo by som mal cítiť? 

„Žijem s dcérou, jej manželom a vnúčatkami, ktoré majú dva, päť a sedem rokov. Neďaleko domu mám kaviareň, ktorá ma živí. Tam som aj v čase nešťastia bol. Prístav, kde to vybuchlo, je od nás vzdialený necelých 500 metrov. Pätnásť minút pred výbuchom sa moja dcéra a jej rodina rozhodli ísť na výlet.“

Letel som s vlnou výbuchu
„Okolo šiestej večer sme počuli zvláštne zvuky. Výbuchy? Ohňostroj? Nevedeli sme. Za pár sekúnd sa svet zatemnil. Letel som s vlnou výbuchu a pristál som pod troskami budovy. O pár sekúnd ma zasypalo pichľavé sklo. Všetko ma škriabalo a štípalo. Rukami som si chránil hlavu. Myslel som iba na svoju rodinu. ‚Kde sú? Sú dosť ďaleko na to, aby ešte žili? ‘, pýtal som sa sám seba.“

Ľudia kričali o pomoc

„Odstránil som si trosky z tela a ťažko som sa postavil. Videl som troch mužov, ktorí len pred chvíľou popíjali kávu. Boli na zemi. Pomohol som im na nohy a vyšli sme z kaviarne. Na ulici bolo všetko hore nohami. Ľudia ležali na zemi a kričali o pomoc. Do toho hučali sirény. Cez plecia som niesol svojho zraneného priateľa, ktorého som našiel ležať pár metrov od mojej kaviarne.”

Zničená nemocnica

„Išiel som do najbližšej nemocnice. Trvalo to nekonečných 15 minút. Nemocnica nás však nemohla prijať, bola veľmi poškodená. Ťažko som prešiel celú cestu späť a niesol som ho, až kým sme nenašli niekoho, kto by ho odviezol do inej nemocnice.“

Zlé správy

„Keď som sa vrátil späť na našu ulicu, dozvedel som sa, že moja sestra s manželom uviazli v svojom dome. Išiel som im na pomoc. V prvom momente som dom nevedel nájsť, taký bol zničený. Potom som sa dostal dnu. Vyliezol som na krvou pofŕkané schodisko a našiel som moju svoju sestru plakať v kaluži krvi. „Môj manžel zomiera, pomôž mu, prosím,“ kričala. S troma ďalšími mužmi sa nám ho podarilo zachrániť. Bol ťažko zranený. Doteraz je v kóme, z ktorej sa stále neprebral.“

 

 

Nemohli sme ho zchrániť

„Po tom, čo som našiel nemocnicu, kde pomohli mojej sestre a jej manželovi, som sa vrátil späť, aby som pomohol zachrániť ďalších ľudí. Nášho suseda sa zachrániť nepodarilo. Zomrel nám priamo pred očami. Teraz zostávam so svojou rodinou v dome nášho príbuzného. Moja kaviareň je teraz miestom, kde sa môžu zhromažďovať dobrovoľníci, hoci už nemá múry. Moje vnúčatá sú v poriadku. Zabil by som sa, keby sa im, nedajbože, niečo stalo.“

Kto ublížil hračkám?

„Môj dvojročný vnuk prišiel včera prvýkrát po výbuchu domov. Kontroloval svoje hračky, ktoré predtým zvyčajne ležali na jeho posteli. „Dedo, kto to urobil mojim hračkám? Kto im ublížil? Výbuch?”, spýtal sa. Po chvíli dodal: „Už sa sem nikdy nevrátime, tá bomba nás v noci zožerie.“

Neviem, čo mám cítiť

„Stále neviem, čo mám cítiť. Mám byť vďačný za to, že moja rodina a vnúčatá žijú? Môj švagor je stále v kóme a moja sestra má v tele viac ako desiatky stehov… Mám sa cítiť vinný, pretože som nemohol zachrániť nášho suseda? Alebo beznádejne, pretože som prišiel o dom? Povedz mi, čo by som mal cítiť?”

 

CHARBEL: Môže mi niekto pomôcť? Môže pomôcť mojim študentom a našej budúcnosti?

„Keď došlo k výbuchu, bol som doma so svojím otcom. Prebudil som sa uprostred trosiek nášho domu. Snažil som sa vstať a zachrániť ho otca, ktorý ležal na dlážke, ale nemohol som sa pohnúť. Necítil som nohy ani ruky. Potreboval som zachrániť svojho otca; už aj tak je chorý. Nechcel som, aby zomrel. Začal som plakať a kričať. „Pomôžte mi, pomôžte nám!“ Stále som sa nemohol pohnúť. A môj otec to dokázal. Dokázal sa postaviť a prišiel mi pomôcť. Bol celý zakrvavený. Ale nemohol mi pomôcť vstať. Mal som vážne poranené nohy. Tak sa vybral hľadať pomoc. Bol preč hodinu a pol a ja som zúfalo čakal zavalený troskami.”

Stále nechodím

„Po niekoľkých hodinách som dorazil do nemocnice, kde som podstúpil operáciu na záchranu nôh. Sú dva týždne po výbuchu a stále nemôžem chodiť. Nikdy som tak dlho nesedel. Ubíja ma to. Čoskoro nastúpim na fyzioterapiu. Chcem sa znovu postaviť a chcem znova použiť ruku na písanie.”

Škola v ruinách

„Už nemáme dom. To miesto už nechcem ani vidieť. Stratili sme tiež minimarket, ktorý nás živil, a auto. Možno prídem aj o prácu. Som učiteľ. Moja vysoká škola, na ktorej učím, je čiastočne zničená. Plánujeme začať akademický rok asi za mesiac, dokonca aj s ochrannými opatreniami COVID-19. Teraz budú stovky detí bez školy a desiatky učiteľov prídu o prácu. Je to ohromujúce

Chcem znova učiť

„Učenie mi rozjasňuje život. Obávam sa však, že moja ruka po zranení už nebude fungovať tak ako predtým. Čo budem potom robiť? V posledných rokoch som  tvrdo pracoval, aby som získal dom, auto, prácu, slušný život pre svoju rodinu. Všetko zmizlo za pár sekúnd. Keď som sám, spomínam na tváre mojich študentov. Chcem znova vstať, znova písať a znova učiť. Môže mi niekto pomôcť? Môže niekto pomôcť mojim študentom a našej budúcnosti?”

Hlasy z Bejrútu si silné. Aj Vy môžete pomôcť ľuďom v Bejrúte zvládnuť ťažkú situáciu. Vaša podpora pomôže tisíckam rodín, ktoré trpia.

PODPORIŤ ĽUDÍ V BEJRÚTE