Hanna je jednou z mnohých žien na Ukrajine, ktorú nemilosrdne zasiahla vojna. Pred ruskou inváziou žila s manželom a dvoma deťmi v Mariupole, neďaleko železiarní a oceliarní Azovstal. Dnes sama vychováva svojich synov – 16-ročného Alexa a 4-ročného Nazara. Otec rodiny totiž odišiel brániť svoju vlasť a viac sa nevrátil. Prečítajte si príbeh Hanny z mesta Ternopiľ. 

Spokojný život rodiny

Hannin prvý manžel zomrel, keď mal ich syn Alex len 4 roky. Strata otca bola pre detskú dušičku ťažkou ranou. Hanna sa však neskôr opäť vydala a malý chlapec mal opäť ocka. Ľúbil ho a  bol pre neho vzorom. Spolu sa hrávali, chodili na prechádzky. Neskôr do rodiny pribudlo bábätko a s ním tiež veľa radosti a ďalších pekných dní. 

Posledná správa a bombardovanie

Všetko sa zmenilo 24. februára 2022, keď nepriateľ zaútočil na väčšinu miest na Ukrajine. V ten deň sa Hannin manžel dobrovoľne prihlásil na obranu svojej vlasti. Poslednú správu poslal svojim blízkym 28. februára. Napísal, že žije a nie je ďaleko od domova. Nikto vtedy nevedel, že to boli jeho posledné slová.

Hoci Mariupoľ už obsadili nepriateľské vojská,  Hanna so svojimi synmi  naďalej žila vo svojom byte.  Napriek nebezpečenstvu zostávala v meste, lebo nechcela opustiť svoju chorú matku. 

Jedného dňa však zasiahol ich bytovku ruský granát. Bol to zázrak, že prežili. Spod trosiek im pomohli dostať sa susedia. Byt bol úplne zničený a čo viac, pri ostreľovaní sa zranil najstarší syn Alex, ktorý dostal zásah priamo do hlavy.

Ťažké rozhodnutie 

Situácia bola kritická. Synovi krvácala hlava a v Mariupole sa nedala zohnať lekárska pomoc.Hanna sa v snahe zachrániť životy svojich detí rozhodla opustiť Mariupoľ.

Odišla s deťmi do najbližšieho susedného mestečka. Len tam sa vedela dostať, iná možnosť nebola a aj toto mesto už obsadili nepriatelia. Až tu dostal chlapec potrebnú liečbu. 

Na novom mieste Hanna s deťmi aj krátky čas zostala, kým sa Alex nedostal z najhoršieho. , Nechcela však zostať na území ovládanom nepriateľom a tak sa vydali na dlhú cestu Dostali sa až do Európy, odkiaľ sa po čase vrátili domov a usadili sa v Ternopile. Prenajali si tu byt, starší syn chodil do školy a keďže Hanna nemala prácu, s jedlom, oblečením a hygienou im pomohli dobročinné organizácie. 

Celá rodina čakala, že sa ich otec čoskoro vráti, keďže si mysleli, že je v zajatí. Úrady im po čase však oznámili, že telá padlých obrancov Azovstalu boli identifikované. Medzi obeťami bol aj otec rodiny. 

Otázky bez odpovedí

Ťažko si predstaviť, čo všetci zažívali. Najstarší syn, ktorý stratil už druhého otca, sa stiahol do seba a prestal komunikovať. Mladší syn nevie pochopiť, prečo sa ocko nevráti. Veď ho čakajú…

Hanna sa zo všetkých síl snaží zvládnuť žiaľ a neistotu, ktorá na ňu dolieha. Má to ťažké – finančná pomoc, ktorú dostáva od štátu, ide takmer výlučne na zaplatenie nájomného. Čo bude ďalej? Vysťahujú ich v zime z bytu alebo nie a ako prežijú túto zimu? O rok by mali starší syn nastúpiť na univerzitu, ale bude môcť získať štipendium? To len niektoré otázky, na ktoré nemajú odpovede. 

Žena by s radosťou chodila do práce, aby si zlepšila finančnú situáciu, no jej mladší syn sa bojí zostať bez mamy. Má psychickú traumu z vojny a straty otca. Bojí sa, aby neprišiel aj o mamu. Toto je ťažká realita, v ktorej táto rodina žije. Ale napriek všetkým ťažkostiam má Hanna  jemný úsmev na tvári, dúfa a hľadí do budúcnosti. Jej oči ukazujú neuveriteľnú vďačnosť za akúkoľvek pomoc, ktorú dostane. 

Pomáhame spolu aj naďalej

Hanna a jej synovia sú vďační za pomoc, ktorú dostali cez Nadáciu Integra. Ďakujeme, že aj vy ste neoddeliteľnou súčasťou našej práce. Príbeh Hanny z mesta Ternopiľ nám ukazuje, aké je to potrebné. Sila takýchto ľudí inšpiruje, pretože ťažkosti, ktorými prechádzajú, sa nedajú porovnať s tým, čím prechádzame my. Pomáhajme im naďalej a stojme pri nich. 

POMÔCŤ NA UKRAJINE