V

iac ako osem rokov podporuje dieťa pri vzdelávaní. Dáva jej to radosť, pocit užitočnosti a nádej, Pani Jarmila sa nedávno vrátila z Etiópie z centra Bishoftu, kde sa stretla s Rozou, dievčaťom, ktorému už dlho pomáha na jeho ceste životom.Prečo ste sa rozhodli vycestovať ?
Pravdupovediac, nikdy som nepredpokladala, že pôjdem do Afriky. Podporu Roze som brala ako samozrejmú súčasť života, za tie roky máme veľmi pekný vzťah. Čo ma úplne „nakoplo“ bolo, že mi Roza napísala, že už končí školu. Vtedy som si povedala, že ju musím stretnúť osobne. Nevedela som, ako to bude ďalej, či si aj po jej odchode zo základnej školy budeme môcť ešte písať. Túžila som ju vidieť, aby sme sa dohodli, ako budeme ďalej komunikovať. Nechcela som ju stratiť. Náš vzťah sa za tie roky nádherne vybudoval. Kým bola menšia, nepísala veľmi osobné listy. Ako však rástla, písala už aj o svojich pocitoch. Ja som ju vždy milovala, bol a je to krásny, hlboký vzťah.

Čo by ste povedali o Roze?
Je to „kočka“. Jednoducho, je krásna, teraz má 15 rokov. Pôsobila dosť neisto , zrejme preto, lebo slabo ovláda angličtinu, bojí sa komunikovať. Vnútorne je to však silné dievča, má svoj názor, vie čo chce, kam ide. Dokáže povedať nie, ide si za svojím, za lepším životom. Som presvedčená, že to aj dosiahne. Rada by sa ďalej vzdelávala, aby mala prácu, aby vedela zabezpečiť pre seba aj svoju mamu lepší život. Oni sú veľmi, veľmi chudobní. Roza by chcela byť výtvarníčka, ide študovať na dvojročnú školu.

Rada by sa ďalej vzdelávala, aby mala prácu a vedela zabezpečiť pre seba aj svoju mamu lepší život.

Aké bolo vaše stretnutie?

Silné. Chodili sme so synom po školskom areáli a ja som zrazu počula za nami kroky. To išla potichučky za nami Roza, hanbila sa ma osloviť. Obzrela som sa a padli sme si do náručia. Mala som pocit, ako keby to nebolo prvé stretnutie, že sme ako rodina. Boli sme spolu každý deň. Vždy prišla doobeda a mali sme spoločný program, išli na prechádzku, v kuchynke sme si varili obed a podobne. Komunikácia bola síce ťažšia, ale dorozumeli sme sa posunkami, hrali sme spolu aj hry, veľa sme sa nasmiali, bolo to fajn.

Zoznámili ste sa aj s Rozinou mamou?

Áno, veľmi mi na tom záležalo. Chcela som spoznať ich skutočný život. Rozina mama je životom „ubitá“ 40-ročná žena,  pôsobí ako starenka. Je veľmi drobná, neistá… Život mala veľmi ťažký, nemala dobrého muža. Neskôr zomrel  a ona sa sama bez pomoci musí prebíjať životom. Spolu s Rozou žijú v prenajatej miestnosti v chatrnom domčeku s veľkou bránou. Keď ju otvárala, bolo vidno, že má ostych, strach, bola celá vyplašená. Dokonca sa skryla za tú bránu, bála sa aj pozrieť na nás. Čo je aj pochopiteľné, veď zrazu prišlo auto a v ňom plno bielych ľudí.

Potom sa na mňa pozrela a objali sme sa. Bola šťastná. Je šťastná, že pomáham Roze, ona ma berie ,že som jej druhá mama. Je s tým veľmi spokojná,  hovorila veľmi rozumne, na úrovni. Obe si  uvedomujú si, čo to pre Rozu znamená. Táto žena robí pomocné práce v reštaurácii, za čo dostane mesačne okolo 600 birov, čo je 24 eur.  Polovicu dáva za prenájom, čiže na živobytie pre dve osoby im zostáva skutočne máličko.

Život mamy a dcéry teda nie je jednoduchý…

Žijú v najchudobnejšej štvrti, kde sú tie domčeky len také pozliepané. Každý domček má tvar písmena L, je z hliny a slamy, s hlinenou podlahou. Vnútri mali len manželskú posteľ, na ktorej ony dve spali, vedľa stolík, v kúte stolička. Káblikom bola privedená elektrina do žiarovky. Mali ešte aj druhú miestnosť, tam možno mali jedlo. Celé to bolo veľmi maličké, jednoduché, chudobné,  ale upravené. Napríklad blatové steny sa snažili zakryť látkou, lebo sa to už rozpadávalo. Videli sme, že tu vládne chudoba.

V Etiópii ste strávili týždeň, ako Vás prijali miestni?

Veľmi dobre,  cítili sme sa tam ako doma, ba ešte lepšie ako na Slovensku. Tam sú ľudia veľmi srdeční, otvorení  a sú šťastní, napriek chudobe.  U nás je vidno, že hoci sa ľudia majú materálne neporovnateľne lepšie, majú problémy, sú smutní, zahĺbení do seba, nekomunikujú. Na mieste, kde sme boli, sú všetci ako jedna rodina. Vôbec sme si tam nepripadali cudzo, ale ako jedni z nich.

Ráno sme chodili na kávu, do „kaviarne“. Bola to neďaleká chatrč z trstín, handier. Vnútri boli polienka, na ktorých sa sedelo. Obsluhovalo nás veľmi milé štrnásťročné ročné dievča, malo tam aj 5-ročnú sestričku, tí nám robili spoločnosť. No a káva? Bola jednoducho fantastická.

Prinášame nádej pre plnohodnotný život detí v Keni a Etiópii. Vďaka Vám.