PPrinášame vám blog Kristíny Tormovej, ktorá bola s nami na pracovnej ceste v Keni. Navštívila deti v našich školách, detskom domove a spoznala ich život. Po návrate napísala:  Bola som v Keni a už som sa nevrátila v pôvodnom stave.

 

Ako to celé začalo

Celé to vzniklo magicky. Ja vlastne nepoznám nikoho inšpiratívnejšieho ako hejterov. Keď som začala podporovať utekajúce ukrajinské ženy s deťmi, hejteri písali, že si ich mám zobrať domov, keď sa ich tak zastávam. Tak som si zobrala. Potom písali, že prečo nepomáham deťom na Slovensku. Tak som napísala, že pomáham a vymenovala som všetky projekty, do ktorých som zapojená. Ej došľaka, nepomohlo. Dajaký týpeček mi napísal, že prečo radšej nepomáham africkým deťom, veď tam je hladomor. Škoda, že som ho blokla…, tak ale viete, to fakt nemám rada, keď niekto závidí ešte aj nešťastie…Teraz by som sa mu poďakovala. Povedala som si vtedy: výborný nápad, prečo vlastne nepomáham deťom v Afrike?

Na druhý deň mi napísala istá Slavka z Nadácie Integra, či neviem nejako influencersky podporiť ich africké projekty. Naozaj sa to stalo deň potom. A ja že samozrejme, že im viem pomôcť a že okamžite mi prideľte nejakého malého človeka z Afriky. Tak to celé začalo. Naozaj. A tak k nám do rodiny pribudla Mary. Ak neveríte na zázraky, mne to nevadí, mne to moju vieru v zázraky nezoberie, ja som ich videla minulý týždeň na vlastné oči.

 

Videla som zázrak

Vďaka Nadácií Integra som zažila zázrak. A ešte aj pár malých zázrakov. Napríklad som tú našu Mary stretla. Nie je to bežné, že sa môže človek stretnúť so “svojím” malým človekom z Afriky. Ale Integráčky sa len tak opýtali, či by som nešla s nimi do Afriky a ja som hneď povedala, že idem.

A tak ma zobrali do partie. A poprosili ma, aby som o tom všade rozprávala a písala. Vyše tisíc detí má vďaka Integre podporovateľov zo Slovenska, vyše 500 deťom sme od nich niesli listy, ktoré sme rozdali a zobrali sme listy od malých vďačných človiečikov v Afrike a tie zase ponesieme domov…Treba rozprávať tieto príbehy, kričať ich do sveta…už som sa prihlásila aj do dvoch škôl, že chcem našim malým ľuďom prísť porozprávať o tom, ako to majú malí ľudia v Afrike. Zažila som niečo, čo treba šíriť ďalej…

 

Treba hovoriť o dobre

Keď som odchádzala od svojej rodiny, bolo mi z toho zle a aj som plakala. Ešte nikdy som od nich tak ďaleko nebola a naozaj mi ten odchod nebol príjemný…vravela som si “na kiu onú som si zase toto vymyslela!” Ale dnes viem, že to bolo najlepšie rozhodnutie. V tomto svete bulvárnych prekrúcačiek, zla a závisti, nenávisti…treba hovoriť a písať o dobre. O možnostiach pomoci, o zázrakoch, treba šíriť dobré skutky ľudí a inšpirovať ďalších…už počas môjho pobytu v Keni sa 15 mojich kamarátok rozhodlo, že sa chopí nádeje na budúcnosť malých ľudí v Afrike a stalo sa ich podporovateľkami. A niektoré z nás sme sa takto stali aj rodinami, pretože podporujeme súrodencov.

Teraz sedím na letisku v Keni. Sama. Vraciam sa domov. Je to divná samota po tých dňoch, čo som tu bola. Po voľbách som si robila srandu, že aj ja odchádzam zo Slovenska (neodišla by som, mne na mojom domove záleží). Ale že pre istotu do Kene, aby som sa ešte chcela vrátiť domov. A ja sa moc nechcem. Áno, ja viem, zase som natrafila na pridobrú bublinu a tento africký svet rozhodne nevnímam objektívne. Ale keď ja mám na tie dobré bubliny šťastie (väčšinou). Tak toto, čo píšem, píšem z bubliny. Ale je obrovská. Dobro a pekno treba. Dobro je.

 

Šťastné deti 

Bola som v Keni s Nadáciou Integra: s Luckou a Slavkou a ešte s ich dobrovoľníčkou 17 ročnou Leilou, ktorá Integre už pár rokov pomáha a jej rodina podporuje už roky niekoľko detí. My máme cez nich už takmer rok našu Mary. A už aj Rosemary. Ešte by sa zišla nejaká Rose, nech sme komplet. Manžela som sa včera pýtala, či sa mám vôbec vrátiť, či ma ešte vôbec potrebujú. Ostal sám s deťmi, ktoré samozrejme ochoreli, tak ho rovno život takto prikvačil, no zvládli to nad moje očakávania. On tvrdí, že svetu pomáha tak, že mi dáva časopriestor na pomáhacie aktivity. Dobre to vymyslel, nie? Povedal mi s jemne rezignovaným hlasom, že nech pokojne ostanem, koľko potrebujem, ale nech už hlavne nenosím žiadne ďalšie deti. On ma pozná, jeho obava nie je prehnaná. Hahaha.

Ani Mary, ani Rosemary však neberiem domov. Myslím, že by sa zbláznili a neboli by u nás šťastné. Naozaj. Ony sú naozaj šťastné tam, kde sú aj keď je to z nášho pohľadu asi nepochopiteľné… Mary žije na vidieku s mamou s postihnutím, dvoma sestrami, babkou a prababkou, Rosemary v sirotinci. Ale viete čo? Nikdy som nestretla také vďačné a šťastné deti a to s deťmi pracujem od puberty… V tomto prípade k tomu určite dopomáha aj tých mojich 25 euro, čo im každý mesiac posielam. Deti za tie peniaze chodia do školy, majú za ne uniformy, pomôcky a hlavne jedlo. A tie deti aj v sirotinci majú vďaka našim 25 eurám domov…

 

Iný svet a množstvo lásky

Nikdy v živote sa mi nedostalo toľko úprimnej lásky v takom množstve. Nikdy v živote som nezažila za pár dní toľko objatí. Tam sa objímajú všetci a niekoľkokrát za stretnutie. A čím žijú skromnejšie, tým sú ich objatia silnejšie a vrúcnejšie. Ja ako objimací typ som prišla do absolútneho raja. Žiadne formálne podávanie rúk. Rovno láska ako hrom. Oni akosi v tom mále čo majú, presne vedia, čo je najviac…

Kamarátky mi vypisovali: “Tak čo? Aké to je? Reveš? To musí byť civilizačný šok! Ja by som to nedala! Vládzeš? Depka?” A ja som im odpisovala, že nie, že to tak vôbec nie je. Že to vlastne so mnou nič nerobí nejako intenzívne…len iný svet, tie deti bez rodičov, cesty bez dopravných značiek, záchody, do ktorých sa vám nedá ani vycikať, lebo aj ten moč sa ich bojí…že je to všetko ok, že to nejako beriem ako fakt. A že som v pokoji, bez stresu a hlavne v láske. Obrovskej láske. Naozaj to tak bolo.

 

Opäť doma

Už som doma. Nič nevonia krajšie ako európsky záchod a nič nechutí lepšie ako domáci vývar a sprchovanie sa vo vlastnej kúpeľni je najväčším wellnesom na svete. A aké máme krásne chodníky a cesty! A ako to tu všade vonia a aké je to tu úžasné, že môžem len tak chodiť bez obáv po ulici (plus mínus bez obáv samozrejme)… Škoda, že na to asi zase zabudnem. Bodaj by som nie! Bola som v malých školách postavených z plechov, bola som v sirotinci, bola som v najväčšom africkom slame, bola som tam dokonca na návšteve v chatrči. Áno, často som dýchala ústami, aby som necítila špeciálne pachy niektorých miest a párkrát ma aj naplo…, ale aj tak som pocítila toľko človečiny, ako nikdy. Nikdy som nezažila toľko naakumulovanej vďaky a lásky. Naozaj nikdy. (Jejdánečky, ja viem, že sa opakujem, ale ja to nechápem, čo sa to tam dialo).

 

Stretla som sa s našou Mary

Pred necelým rokom sme sa rozhodli podporiť Mary z Kene. Vybrali si ju naše dcéry. Nakoľko je Maryna maminka zdravotne znevýhodnená, naše dcéry vyhodnotili, že Mary nás naozaj potrebuje. Jej maminka pracovať nemôže. Napísali jej list, poslali sme jej fotky. Ona nám poslala vyfarbenú omaľovánku a pár slov. Mary nechodila do predškoly ani škôlky, ktorá je v Keni na úrovni vzdelania podobná ako u nás prvé školácke ročníky. Áno, tam vedia už štvorročné deti čítať a písať základné anglické frázy a rozumejú..

Mary však toto šťastie nemala, preto ju hneď nezobrali do školy i keď vek na to mala a musela začať pekne od začiatku. Keby sme ju nepodporili, do školy by sa nedostala… Keď prišla do predškoly takmer vôbec nerozprávala, bola tichá, trochu ustráchaná… Teraz už rozpráva, spieva a tancuje a ja som to videla na vlastné oči. Rozpráva síce opatrne a potichúčku, ale ide z nej obrovská odvaha. Chápete, ona už išla sama z toho malého domčeka, kde spí na jednej posteli s dvoma sestrami, do veľkého sveta! Do školy.

 

Tešíme sa z nej

Keď sa teší, robí to len očami. Keď súhlasí, len nadvihne obočie. Je to nekonečne srandovné. Ale objíma veľmi silno. Nevie mi nič povedať, po anglicky rozumie zatiaľ primálo na to, aby sme si pokecali…ale ona rozprávala očami. Tými veľkými tmavými očami sa dívala do tých mojich. Dlho a potichu. Veľakrát za ten deň. Neviem presne čo hovorila, ale boli sme svoje…hovorila niečo o láske a zázrakoch. Som si istá.

Keď som išla za Mary do školy, stretnúť sa s ňou, mala som motýliky v bruchu. Mary v našej rodine totiž nie je nejaké no name bársaké decko, ktorému posielame mesačne 25 euro. Mary berieme ako súčasť našej rodiny a naše dcéry ju volajú africká sestra. Sú na ňu pyšné. Naozaj na ňu často myslíme a nakoľko nám raz za čas pošlú jej fotku, ja som ju v tej triede hneď spoznala…ona naozaj existuje! Hneď som vedela, že to je ona…ona je naozajstná! Neviem, či som niekedy niečo zvláštnejšie a magickejšie zažila…Dotknúť sa jej, byť s ňou, stať sa jej kamarátkou, získať jej dôveru, navštíviť jej rodinu…

 

Mary

Mary o mne vedela. O nás. Každé dieťa vo všetkých školách, ktoré sme navštívili, vie o svojom kamarátovi, či kamarátke zo Slovenska. Poznajú naše mená, mená našich rodín a aj psov. Kým som to nezažila na vlastnej koži, aj mi napadlo, že možno sme pre nich len nejakými sponzormi niekde ďaleko, ktorí sa do ich malých hlávok vôbec nezmestia. Detí som sa vypytovala na mená ich podporovateľov a podporovateliek a ony mi ich krásne africky skomolene povedali. Ony nás majú nie len v hlavách. Ony nás majú v srdciach. Veľmi presne vedia, že tí ľudia, ktorých asi nikdy neuvidia, im dali nádej na budúcnosť.

Tí malí ľudia cítia obrovskú vďaku. Pre nich je Boh a vzdelanie to najviac, čo existuje. Ak poviem, že je to takmer na rovnakej úrovni, neklamem. Oni vedia, ako by skončili, keby nemali svojich ľudí, ktorí im cez Integru prispievajú tými 25 eurami na budúcnosť… Takých ľudí, ktorí nemali možnosť vzdelania, ktorí nemali také šťastie, sú plné ulice. Klopú na ceste na okná áut, niektorí aj otvárajú dvere na autách, predávajú vodu popri ceste, ktorú ráno kúpili o pár centov lacnejšie…len aby sa mali z čoho najesť. Pýtajú jedlo… Ak by mohli pracovať, zbláznili by sa od šťastia. Len bez vzdelania to moc v Keni nejde. A tie deti to vedia.

 

Rozdávanie listov

Keď sme im rozdávali listy od sponzorov a sponzoriek, boli to malé Vianoce. S napätím v maličkých uniformách čakali, kým (samozrejme slovensky skomolene) prečítame ich meno. Niektorí sponzori pribalili nálepky, či omaľovánku, deti si prezerali ich fotky, čítali si listy, smiali sa…a mnohí malí ľudia sa chceli od dojatia aj objať.

Chodili za mnou: “Do you know Hana?” – “Hana? No I don´t.” – “But she is also from Slovakia, you must know her!”…argumentovali. A ja som v ich očiach videla, že s nimi musím zahrať túto hru. “Oh, well Hana! Yes, of course, I know her, sorry!” – “Could you tell her, I am sending her greetigs, please?” – “Sure!”…sľúbila som mnohým, že odovzdám pozdrav a objatie. Keď objavili túto možnosť odkazovania pekností svojim slovenským kamarátom a kamarátkam, prišli za mnou mnohí. “Do you know Zuzana and Branko? They have small Bruno and a dog, you know them? Can you tell them I am very greatful and I love them, please?”. Takto vás vnímajú…takto. Oni vás milujú. Naozaj úprimne. A budú vám vďační navždy.

Pridajte sa a pomôžte deťom

Pridajte sa k nám a pomôžte deťom na ich ceste životom. Potrebujú nás.

PODPOROVAŤ VZDELÁVANIE DIEŤAŤA