Pre našu novú kolegyňu Sašku bola nedávna služobná cesta do Etiópie úplne prvou. Z oblasti Yabelo, kde čoskoro rozbehneme nový projekt, si odniesla nezabudnuteľné zážitky a príbehy. Tu je jeden z nich, o ktorý sa s nami podelila. Prečítajte si o tom, že všade na svete sú mamy, ktoré milujú svoje deti, chránia ich a záleží im na ich šťastí.

 

Mama ako ostrov pokoja

Malé dievčatko mi objíme nohu a bez toho, aby sa pozrelo hore, ma chytí za ruku. Drží sa ma a tlačí sa ku mne. Usmievam sa a srdce sa mi rozbúcha. Presne toto robia moje deti, keď sa cítia neisto v cudzom prostredí. Prídu ku mne a držia sa ma. Mňa, svojej mamy, ktorá je pre nich ostrovom pokoja a istoty.

Dievčatko sa odrazu pozrie hore a zháči sa – zistí, že som cudzia žena. A to úplne veľmi cudzia – vyzerám inak, mám iné vlasy, inú farbu pokožky a rozprávam iným jazykom. Nechcem, aby sa cítila cudzo. Hladkám ju po rozkošných vrkôčikoch, držím za ruku a spolu v spleti ďalších bezmála stovky detí a ich rodičov hľadáme jej mamu. Nakoniec ju zbadá. Pustí mi ruku a beží ku nej, mladej žene v náručí s bábätkom a ďalším dieťaťom, ktoré sa jej drží za nohu. Pribieha ku nej aj to „moje“ dievčatko a „obsadzuje“ druhú nohu.

 

Život v chudobe

Usmievam sa. Pamätám si, ako som sa niekedy nevedela ani pohnúť, keď na mne moje deti doslova viseli – na rukách, zavesené na nohách, na páse…Niekedy je to vyčerpávajúce, byť mamou. Teda asi vždy je to vyčerpávajúce, ale asi žiadna mama by to nemenila. Aj keď…Pozerám sa okolo seba a prvýkrát sa snažím vnímať život tu, v najchudobnejšej časti Etiópie, v zóne Borena z pohľadu mamy. A ak ma doteraz bolelo srdce, teraz mi tá predstava doslova vyráža dych. Ale nie tak, ako keď vidíte nádhernú krajinu alebo romantický západ slnka, ale ako keď sa topíte a nedokážete sa nadýchnuť.. Lebo to, čo vidíte a cítite, vám berie kyslík.

Pozerám sa okolo seba. Moji kolegovia tu stoja a rovnako ako ja, vnímajú tú chudobu, doslova biedu okolo a každý to prežíva inak. Len moja kolegyňa Lucia a ja sme mamy…Premýšľam, či aj ona tú atmosféru vníma z pohľadu matky. Tíško dúfam, že nie, lebo je to o dosť ťažšie, ale zase – nedá sa prestať byť mamou. Už nimi budeme navždy.

Jedlo, topánky a vzdelanie

Sme v miestnosti, kde miestna sociálna pracovníčka zhromaždila prvých 60 detí z najchudobnejších rodín, aby sme ich zaradili do nášho programu Podpory detí. Vďaka podporovateľom zo Slovenska budú chodiť do školy, dostávať každý deň jedlo, dostanú oblečenie, svoje možno prvé topánky v živote, školské pomôcky…lebo tieto deti takmer nič z toho nemajú.

Len tri dni som preč od svojich detí na Slovensku a každá druhá myšlienka je venovaná im. Sú ok? Píšu si úlohy? Stihli ráno autobus? Nezmeškali hudobnú? Vytlačili si ten projekt na geografiu a nezabudli si topánky na tréningu? Až tu, tisícky kilometrov od domu si uvedomujem, aké banálne sú tieto otázky. Nie, netvrdím, že nie sú dôležité, tam doma, „ u nás“ sú, ale tu…

Deti bez kočíka

Pozerám sa na mamu „môjho“ dievčatka. Pribudlo k nej ďalšie dieťa, takže stoja okolo nej štyri. Premýšľam, aké otázky asi rieši ona – jedli dnes už aspoň niečo a aspoň raz sa napili? Nebola im zima v noci, keď fúkal studený vietor a pod jedinou dekou, ktorú majú, spala stará mama a bábätko? Uhládza vlásky „svojmu – môjmu“ dievčatku a postrkuje ju ku kolegyni Lucke, ktorá robí deťom profilové fotky. Všade lieta množstvo múch, ale akoby to nikomu nevadilo. My Európania sa oháňame a mne zase prebleskne hlavou predstava, ako som na kočík natiahla aj tri sieťky, aby sa žiadny hmyz nedostal k bábätku. Ozaj, majú tu vôbec kočíky?

Nikde som žiadny nevidela. Deti nosia na rukách a priviazané v šatkách mamy a starší súrodenci. Aj keď niekedy len o trošku starší. A určite neriešia problémy, či používať jednorazové či plátenné plienky alebo či už je čas prejsť na umelé dojčenské mlieko, alebo kedy je ten správny čas na to, aby dieťa spalo samé vo svojej izbe. Všetko je tu teda extrémne bio a eko, dalo by sa povedať. Ale skôr by som to označila za natural a raw…s dôrazom na to raw..

 

Vzácny darček a slzy v očiach

“This is for you“, poviem „môjmu“ dievčatku po fotení a podám je písanku a pastelky. Dievčatkám pridám malú nálepku so srdiečkom alebo jednorožcom, pre chlapcov máme pirátov alebo zvieratká. Všetky deti ich dostanú. Väčšina nevie, čo to je a tak im to ukazujeme. Pastelky už videli, ale nikdy nemalo žiadne z nich 6 farbičiek len pre seba.

Mama si hrdo odvádza „svoje-moje“ dievčatko a ono mi zamáva a pošle pusu. Potom sa obráti, pustí sa maminej ruky a ešte pribehne ku mne – Galatomi (ďakujem) povie, silno ma objíme a pobozká na líce. V rukách držím nálepky už pre ďalšie dieťa, tak sa naňho len usmejem, objímem ho a chrbtom ruky si utriem slzy. Pozerám sa na jeho mamu. Tá urobí presne to isté – usmeje sa na svoju dcérku, objíme ju a utrie si slzu.

 

Srdiečko pre mamu

Obe sme mamy. Obe máme deti, ktoré ľúbime. Ale jej slzy aj úsmevy znamenajú v tomto prípade oveľa viac ako tie moje. Pozerám sa za nimi, ako odchádzajú. Dievčatko si nesie veci, ktoré dostalo ako najväčší poklad. Jej mama vie, kto je najväčší poklad pre ňu – všetky deti si pritúli a takto doslova „ovešaná“ nimi kráča preč. A vtedy si všimnem, že vpredu na šatách má nalepené malé lesklé srdiečko. Dievčatko svoj „najväčší poklad“ darovalo mamičke. Som rada, že predo mnou stoja ďalšie deti a čakajú na pastelky. Nemám totiž čas sa rozplakať.

Alexandra Kušnyérová

PODPORIŤ VZDELÁVANIE DETÍ V AFRIKE