S

edemdesiat dva Shaziných príbuzných uniesli pred štyrmi rokmi bojovníci Islamského štátu (ISIS). Extrémisti vtedy vtrhli do dedín a miest pod posvätnou horou Sindžár. Kričali, že majú právo zabíjať „uctievačov diabla“, teda členov náboženskej menšiny Jezídov. Že je to vlastne záslužný čin.
Niektorým mužom dali možnosť konvertovať na islam. No nakoniec ich ani to nezachránilo pred smrťou. Ženy a deti si zobrali. Rozdelili si ich medzi sebou bojovníci, predávali ich na trhoch s otrokmi. Obrovskú tragédiu, ktorá na severe Iraku začala 3. augusta 2014, označila neskôr OSN za genocídu.Shazi má dnes vlasy úplne sivé a vo veľkých očiach beznádejný smútok. Vyzerá oveľa staršie než na 38 rokov. Jej manžel vraždenie prežil. Postrelili ho však do brucha. Nevládze pracovať tak ako predtým. Pre rodinu, ktorá sa živí farmárčením, je to ťažký údel.
Po čase dostali telefonát. Zo Sýrie, z Rakky. Že môžu dievča z rodiny vykúpiť zo sexuálneho otroctva. Za niekoľko tisíc dolárov. Netuším, odkiaľ farmári zobrali tisíce dolárov, no vykúpili takto od ISIS päť dievčat. Vrátilo sa aj 23 ďalších príbuzných. 44 je však stále nezvestných. Možno už nežijú… „Napriek tomu nechcem nikam odísť,“ hovorí Shazi potichu. „Mnohí priatelia a susedia opustili Sindžár. Po tých hrôzach, čo tu prežili, ho už nemôžu považovať za svoj domov. No ja chcem zostať. Čo keď sa niektorý z mojich príbuzných vráti? Musí nájsť niekoho doma.“Náboženská menšina Jezídov je malinká. Oni sami si niekedy myslia, že onedlho budú vyhladení z povrchu zemského. Pred ISIS ich bolo asi šesťstotisíc. Genocída tento počet ešte znížila. Jezídske náboženstvo patrí medzi najzaujímavejšie na svete. Veria v jedného Boha a modlia sa k pávovi, predstavujúcemu padlého anjela, ktorý všetko oľutoval a Boh ho prijal naspäť, aby robil sprostredkovateľa medzi ním a ľuďmi na Zemi. No islam má podobnú historku, s diablom nazývaným Šejtan. Ten nič neoľutoval a láka ľudí do pekla. Jezídske náboženstvo nepozná koncept pekla. Skôr postupné učenie sa duší v ďalších a ďalších inkarnáciách. No počas dejín na to mnohí akosi pozabudli. Jezídov označovali za uctievačov diabla. Komunita čelila násilnostiam mnohokrát. Podľa jezídskych predstaviteľov bola genocída spred štyroch rokov 73. genocídou Jezídov v histórii.UTEČENCI NA HORE

Táto zvláštna menšina vždy držala spolu. Hoci ich je málo, sobášili sa len medzi sebou. Jezídska spoločnosť je rozdelená na kasty a pri sobášoch sa dokonca dodržiaval kastový systém: prakticky len príslušníkom rovnakej kasty bolo dovolené brať sa. Ak sa niekto vzbúril a našiel si manželku či manžela mimo komunity, automaticky prestal byť Jezídom prvým sexuálnym stykom.

A čo teraz s tisíckami Jezídok, ktoré znásilňovali bojovníci ISIS? A s tisíckami ich detí? Na filmovom festivale v Dohuku v autonómnej provincii Iracký Kurdistan sa nedávno objavil film  irackého režiséra Husseina Hassana o tom, ako rodina odmietne naspäť dcéru unesenú ISIS preto, že bola znásilnená. Dokonca jej hrozí smrťou, aby rodina získala svoju česť naspäť. Jezídi proti premietaniu filmu protestovali. Z programu festivalu ho museli stiahnuť.„Tie dievčatá voláme sväté,“ vysvetľoval mi Rijad na hore Sinjar. „V našom chráme v Lališi ich kňazi opätovne krstia a vítajú naspäť v komunite.“

Aj Rijad je Jezíd. Aj on s rodinou utekal v auguste 2014 pred vraždením. „Najhoršie, čo si pamätám, bol pohľad na starú ženu na okraji cesty. Ešte žila. No ľahla si na zem a úplne sa poddala smrti. Nevládala ísť ďalej. A my sme ju nemali ako zobrať. Do nášho auta sme natlačili maximum ľudí. Nikto ďalší sa nevošiel.“

Mladý muž bol vtedy ešte univerzitný študent. Po skončení semestra ho otec varoval, nech sa nevracia domov z internátu. Že chodia všelijaké správy. V Sindžári to nemusí byť bezpečné. „Ale prečo by som bol inde ako moja rodina?“ Keď vraždenie začalo, ušla rodina na dvoch autách na horu Sindžár. Uchýlilo sa tam asi päťdesiattisíc ľudí. Dúfali, že nejako prejdú do Sýrie. V údoliach na nich čakali bojovníci ISIS. Hore však ľudia nemali jedlo ani vodu. Po niekoľkých dňoch prileteli americké vrtuľníky a zhodili obliehaným ľuďom potraviny.

Z hory Sindžár sa pozeráme do údolia. Kedysi v ňom žilo zopár rodín pastierov. Dnes je posiate stanmi. Zmenilo sa na obrovský utečenecký tábor. Jezídi sa stále boja vrátiť do svojich dedín. Bezpečnejšie sa cítia na úpätí posvätnej hory.

VŽDY V MENŠINE

Ľudia uväznení na Sindžári sa nakoniec dostali do Sýrie a potom cez Turecko naspäť do irackého Kurdistanu. Skončili v provizórnych prístreškoch v utečeneckých táboroch a v opustených budovách. A hoci ISIS porazili v Mosule už pred vyše rokom, mnohí sa už domov nevrátili. „Prenasleduje nás jedna genocída za druhou. Na Blízkom Východe budeme vždy menšinou. Hocikto na nás vztiahne ruku,“ povedal mi Rijadov kolega Elias. Jeho dve sestry odišli do Nemecka. Nebezpečnou cestou cez more. No vždy ju považovali za menšie riziko ako zostať v Iraku. Nemecko zaviedlo zvláštny azylový program pre ženy, ktoré sa vrátili zo sexuálneho otroctva ISIS. „Poznám jedno také dievča. Bojovníci si ju predávali medzi sebou. Vyslobodili ju a dostala azyl v Nemecku. A tam na ulici stretla džihádistu, ktorý ju väznil,“ potichu mi rozprával Elias.Dvaja mladí muži, sami vysídlenci, pracujú teraz pre zahraničnú mimovládnu organizáciu, ktorá v regióne Sindžár prevádzkuje kliniky. Podporuje ju aj Slovensko, cez Nadáciu Integra a oficiálnu rozvojovú pomoc SlovakAid. Kliniky sú prepotrebné. Najbližšia nemocnica je zo Sindžáru vzdialená sedemdesiat kilometrov. Za vyšetrenie treba platiť. Cesty sú zlé. Autobusové spojenie neexistuje. Región stále nie je úplne bezpečný. A aj malá suma za ošetrenie je pre zúfalých obyvateľov zničených miest a dedín voľbou medzi tým, či budú jesť alebo sa nechajú ošetriť.
Ale dosť bolo sĺz. Rijadov a Eliasov optimizmus je neuveriteľný. Hoci majú pred očami ľudské tragédie a svoje rodiny, ktoré žijú v utečeneckých táboroch niekoľko hodín cesty od Sindžáru vidia len raz za dva týždne, nestrácajú vieru v lepšiu budúcnosť. Smejú sa, podvečer po práci hrávajú volejbal, občas v kampuse pustia hudbu a tancujú. A vraj tu, na hore Sindžár, mi musia predviesť nevysvetliteľný úkaz. „Pozri sa na tú cestu. Ide do kopca. Teraz dám nohu dole z plynu – a auto sa samo bude hýbať nahor.“
A naozaj to tak bolo. Že by bola posvätná jezídska hora predsa len miestom zázrakov? V tom prípade ich želám hlavne ľuďom, ktorí tam zažili toľko zlého.

Jana Čavojská

reportáž z monitorovacej cesty Nadácie Integra v Iraku uverejnená v časopise Nota Bene 9/2018