P

o polroku sa vrátila z Afriky na Slovensko. Dobrovoľníčka Zuzana sa v chudobnej Keni v škole sv. Anny venovala deťom. Učila ich angličtinu, čítala im knihy, hrala sa s nimi. Bola im učiteľkou aj kamarátkou.

Prečo si sa rozhodla vycestovať?
Rozvojová pomoc, Afrika ma zaujímajú od mojich tínedžerských rokov. Vždy som chcela niekam ísť, ale najskôr boli pre mňa dôležité iné veci ako vysoká škola a práca. No a zrazu tu bola táto možnosť, Integra niekoho hľadala. Tak som neváhala. Moji blízki neboli prekvapení a podporovali ma.

Ako vyzerala tvoja práca?
Do Kene, do školy sv. Anny, som pricestovala v januári. Chvíľu mi trvalo, kým som sa v škole zorientovala. Postupne som si však našla svoje miesto. Napríklad, podarilo sa mi preorganizovať celú knižnicu. Urobila som si tam kanceláriu, pomohlo mi pár dievčat. Vybavila som aj donorský program, takže celú knižnicu sme preniesli na digitálny systém a začala som fungovať v knižnici. To bolo moje hlavné pôsobisko, kde sme mali s deťmi angličtinu. Okrem toho sme pracovali s knihami a novinami. Ostatní učitelia moju prácu rešpektovali, chodili sa na nás pozerať. Deti dokonca začali čítať jednoduchšie verzie Shakespeara. Začalo sa inak pracovať s jazykom a literatúrou, to bolo veľmi dobré.

S deťmi si trávila veľa času, čo všetko ste spolu robili?
V škole som trávila aj dvanásť hodín denne. Keď mali deti voľno, prichádzali za mnou. Kreslili sme, maľovali vodovými farbami, skákali cez švihadlá, skladali puzzle, hrali pexeso, robili náramky z korálikov a bavlniek. Niekto si čítal, ďalší si požičal knižku, iní si kreslili, robili náramky. Ja som sa snažila dávať na nich pozor, viesť ich a pomáhať im, aby robili veci správne. Všeličo som ich naučila a boli za to vďační.

…tieto deti sa nezamýšľajú nad tým, čo prežili a aké to bolo. Nedokážu napísať, čo sa im stalo, snívalo, čo bolo dobré, zlé. Neriešia to, nerozoberajú, čo zažili.

Aké sú deti, ktoré si učila?
Uvedomila som si, že hoci mám skúsenosti s prácou s deťmi a som vyštudovaná učiteľka, toto je iné. Že tie deti sú iné. Niežeby boli horšie, sú jednoducho iné. Majú veľmi málo podnetov na rozvoj, čo vidno pri hre, práci, proste vo všetkom. Napríklad puzzle. Musela som im podrobne vysvetľovať, čo majú robiť. To som ešte nezažila. Bolo pre nich veľmi ťažké  pochopiť, že rovná hrana je okraj. Pochopili síce, že to treba skladať spolu, ale pre nich na farbe nezáležalo. Nasilu to dávali dokopy, tlačili. Tak sme museli skladať pomaly podľa obrázku, dielik po dieliku. Potom po jednom, keď to dali správne, sme si zatlieskali. Zaberalo to veľa času a energie.

V škole predtým takéto veci nerobili?
Neviem, zrejme nie. Zdá sa mi, že niektoré veci ani samotní učitelia nepoznajú. Veď nakoniec deti učili učiteľov hrať pexeso. Pritom potrebné veci v škole aj majú, ale nevedia ich použiť, nemajú skúsenosť. Napríklad, deti neboli zvyknuté, že im niekto číta. Mali veľmi radi, keď som čítala rozprávky a menila pritom hlasy. To malo veľký úspech. Keď som však potom od nich chcela, aby mi porozprávali, čo počuli, nastal problém. Tak sme sa to museli tiež naučiť. Zvládli to. To bolo pre mňa nakoniec najkrajšie, vidieť ten pokrok.

Mnohé deti tam podporujú Slováci, vymieňajú si fotky. Ako to vnímajú tieto deti?
Tešia sa. Keď píšu list svojmu sponzorovi, veľmi sa snažia. Vedia, že je to dôležité. Písanie listov je však veľmi náročné, potrebujú pomoc. Písali sme ich tri týždne. Postupne som pochopila, prečo sú tie listy obsahovo chudobné.  Niektoré deti majú problém s angličtinou, to je jedna vec. Ale druhá je, že tieto deti sa nezamýšľajú nad tým, čo prežili a aké to bolo. Nedokážu napísať, čo sa im stalo, snívalo, čo bolo dobré, zlé. Neriešia to, nerozoberajú, čo zažili. Ich život je veľmi jednoduchý a tak sa aj vyjadrujú. Hovoria fakty – bývajú so starou mamou, majú dve kozy a záhradku.

Čo by si povedala sponzorom, ktorí v Afrike podporujú dieťa?
Ďakujeme. To, čo robia, je pre tie deti veľmi dobrá vec. Sú šťastné, tam kde sú. Sponzorov by som chcela poprosiť, aby nemali príliš veľké očakávania alebo nároky na deti. Napríklad na listy od detí. Už som spomínala, že napísať list je pre ne ťažké. Tie deti sa veľmi snažia, ale nie všetky sú schopné to úplne splniť.

Vidíš teda sponzorstvo ako užitočné?
Myslím si, že sponzorstvo je veľmi dobrá vec, sú rôzne spôsoby ako pomáhať. Som presvedčená, že zmysel má adresná pomoc. Je super podporovať dieťa v Afrike, ale len to podľa mňa nestačí. Myslím, že k tomu patrí aj záujem a pomoc ľuďom, ktorí sú aj bližšie. Vidieť, čo potrebuje sused alebo stará pani vedľa vo vchode. Mali by sme sa starať o krajiny tretieho sveta, ale nie pre dobrý pocit zo seba samého. Ale kvôli tomu, že to tí ľudia potrebujú. Pritom myslieť na to, že je dôležité starať sa nielen tam, ale aj tu.

 

Podporovať dieťa v Afrike

Len vďaka Vám prinášame nádej pre plnohodnotný život detí v Keni a Etiópii.