Blog

Humanitárna pomoc

Mariupoľ – 50 dní v pivnici

Nikolay, Tatyana a ich syn Konstantin strávili 50 dní v pivnici nemocnice v Mariupole. Vďaka tomu, že je Tatyana zdravotná sestra, mohli byť v tomto úkryte. Zažili ostreľovanie, bombardovanie, stretávali sa so smrťou, bezcitnosťou. Stáli v rade na potraviny aj vodu, zápasili s nedostatkom liekov pre otca rodiny. V súčasnosti sú v Ľvove, kde dostali pomoc v Ľvovskom teologickom inštitúte. Ten Nadácia Integra podporuje v rámci pomoci Ukrajine. Nikolay a Tatyana chcú hovoriť o tom, čo videli a zažili.

 

Život v bojovej zóne na východe Ukrajiny

Nikolaj s manželkou Tatyanou pochádzajú z ukrajinského Mariupolu. Majú dvoch synov, starší odišiel študovať do Kanady a tam aj zostal. Zvyšok rodiny žije v Mariupole, oblasti poznačenej konfliktom z roku 2014.

Koncom februára tohto roka sa však vojna vrátila tam, kde pred ôsmimi rokmi začala. Chvíle hrôzy vystriedali pokojný život obyvateľov. Slovami ani nedokážu opísať všetky tie strašné veci, ktoré sa udiali. Nikolay, Tatyana a ich syn Konstantin zostali 50 dní ukrytí v pivnici nemocnice s ďalšími 127 ľuďmi v suteréne miestnej nemocnice. Za ten čas sa tu narodilo 27 bábätiek.

 

Jedlom šetrili

Pre všetkých ľudí v Mariupole to bol ťažký čas. Ruská armáda neustále bombardovala mesto, bomby vybuchovali každú chvíľu. Delostrelectvo, lietadlá strieľali do obytných budov, nemocníc, škôlok, jednoducho všade. Nemocnicu zbombardovali dvakrát, všetky okná tam boli vybité. Len v suteréne tejto zničenej budovy bol život.

 

Jedlo pripravovali na ohni pred budovou, aj keď počuli bomby.

 

Ľudia jedli dvakrát denne, aj to len trošku. Nebola voda, elektrina, kúrenie. Najskôr chodil Konstantin a jeho priatelia do skladov supermarketu, kde dostali jedlo. Majitelia supermarketov otvorili počas vojny pre ľudí sklady potravín, tí to vďačne využívali. Robili si zásoby na dlhšie obdobie, keďže všade v meste sa strieľalo a bombardovalo. Napriek tomu, že počuli bomby, si pripravovali jedlo na ohni pred budovou. Neskôr museli návštevy obchodov výrazne obmedziť.

Jama po výbuchu bomby
Nedostatok vody a smrť v uliciach

Veľmi zlá bola situácia s vodou. Ľudia museli chodiť po vodu a čakať v rade, hoci sa strieľalo a bombardovalo. Niektorí pri tom prišli o život, dokonca aj lekári z pôrodnice. Mnoho ľudí zomrelo priamo na ulici. Zraneným a tehotným ženám dávali pracovníci nemocnice piť fyziologický roztok.

Pri budove pôrodnice bolo veľa veľkých dier od bômb. Niekedy boli výbuchy také silné, že  tlaková vlna otvorila aj ťažké železné dvere v suteréne. Napriek týmto podmienkam si veľa ľudí myslelo, že ich život v pivnici je lepší ako život ľudí v susednej nemocnici. Tam veľa zranených ľudí a detí len tak ležalo na podlahe, nebolo dosť matracov pre všetkých. Lekári liečili len tých, ktorí mali šancu prežiť. Chýbali lieky. Keď niektorí pacienti zomreli, uložili ich telá do čiernych vriec.

 

V podzemí bez liekov

Pre 60-ročného Nikolaya bolo extrémne náročné prežiť v tejto situácii. Je po operácii srdca a potrebuje pravidelne brať lieky. Na začiatku ich aj mal, ale po mesiaci sa začali míňať. Po nejakom čase bez liekov mu začali opúchať nohy a ťažko sa mu dýchalo. Bolo to ťažké a ani jeho manželka, zdravotná sestra, mu nedokázala pomôcť.

Jedného dňa ruská armáda vytlačila ukrajinských vojakov z časti mesta a oni mohli vidieť ruský svet. Rusi hľadali ľudí, vyhrážali sa a vyháňali ich z úkrytov. Niekedy dokonca pripravili jedlo pred videokamery a natáčali pre divákov televízie pekné obrázky…

 

Pomoc pre dieťa

Nikolay a Tatyana videli, ako ruský tank prišiel k obývanej budove a začal do nej strieľať. Zranil pri tom malého chlapca. V bolestiach išiel za vojakmi a prosil ich o pomoc pre svojich blízkych, otca a sestru, ktorí boli v budove. Muži v uniformách sa začali smiať…

Chlapcovi pomohla Tatyana, ktorá ho zobrala do nemocnice. Ošetrila ho, ale ranu na duši ošetriť nevedela. Chlapcova rodina zostala v budove a všetci tam zomreli.

 

Odchod z Mariupola

Koncom apríla vyzvali ruskí vojaci všetkých ľudí v suteréne nemocnice, aby odišli.

Nikolay s manželkou sa rozhodli prejsť zeleným koridorom na Ukrajine. Mali auto, starú Ladu. Akoby zázrakom zostala pojazdná, len okná na aute boli zničené.

Počas dlhej cesty videli veľa zničených áut a ľudí, ktorí zomreli na ceste do bezpečia. Bolo veľmi ťažké prejsť cez miesta, ktoré kontrolovali ruskí a čečenskí vojaci, ale cestu nakoniec zvládli a prežili. Dostali sa do Ľvova a v miestnom teologickom seminári našli pomoc.

Nikolay so svojou rodinou dnes býva v byte, kde môžu zostať zadarmo. 50 dní života v pivnici a cesta na západ krajiny, keď boli svedkami krutej vojny, na nich zanechalo stopy. Niekedy ešte plačú, ale už sa začínajú mať lepšie. Chcú najmä rozprávať o tom, čo videli a zažili.

Poškodené auto
Pomáhajte s nami aj naďalej!

Na Ukrajine zúri vojna a obeťami hrôz sú civilisti. Boje zasiahli milióny ľudí, ktorých pripravili o domov, rodinu a blízkych. Pomáhajte s nami zmierňovať ich utrpenie!

POMÔCŤ NA UKRAJINE

Mohlo by vás zaujímať

Pomáhame ženám opäť nájsť dôstojnosť

Čítať ďalej

Škola je symbolom nového začiatku

Čítať ďalej

Pitná voda voda je v Sýrii vzácnosťou

Čítať ďalej

Chcem dostávať
aktuálne informácie