Blog

Podpora detí

Ľudia boli vďační

 

 


 

Ako hodnotíte svoj pobyt na klinike?

Bola to pre mňa v prvom rade veľká skúsenosť. S inými ľuďmi, inou mentalitou, zvykmi. Začala som tam prácu, verím, že sa v nej bude pokračovať. Myslím, že som mohla byť aj viac užitočná, ale okolnosti to veľmi nedovoľovali.

Akí boli ľudia, s ktorými ste sa stretávali?

Veľmi milí. Moji kolegovia na klinike, pacienti, rodičia. Vnímala som veľkú vďačnosť za to, že som tam. Aj rodičia boli vďační, že sa venujem ich deťom. A deti zas, že som tam pre nich.

Okrem lekárskych vyšetrení ste robili aj vzdelávanie rodičov. Ako to vyzeralo?

Keď sme skončili preventívne prehliadky detí jedného ročníka, stretli sme sa s rodičmi. Získali sme ešte nejaké informácie o deťoch, zisťovali sme v koľkých miestnostiach žijú, či majú prístup k vode, či majú doma toaletu a podobne. Rodičov sme potom informovali o zdravotnom stave detí, prevencii, hygiene.

Ako reagovali rodičia na týchto stretnutiach?

V podstate dobre, aj keď musím povedať, že ich chodilo veľmi málo. Menej ako polovica. Problém bol ten, že pracovali, deti boli z neúplných rodín a starala sa o nich teta, stará mama alebo iný príbuzný. Títo ľudia na stretnutia nechodili. Preto sme ani všetky potrebné údaje nezískali, ako napríklad či dieťa bolo očkované. Niekedy to nevedeli ani samotní rodičia, hlavne ak sa dieťa narodilo doma. Predpokladám, že tam nikto očkovanie neriešil.

Aké ste mali ťažkosti počas pobytu?

Problém bol s diagnostickými pomôckami. Čo sa týka prístrojov, technického vybavenia na klinike, bolo to celkom dobré. Chýbali nám však chemické látky na diagnostiku napr. na vyšetrenie krvi. Nevedeli sme ich zohnať. Buď ich firmy nemali, alebo boli po záruke. To nám diagnostiku sťažovalo.

Ktoré ochorenia sa najčastejšie u detí vyskytovali?

Určite črevné parazity. Tie mali deti aj dospelí. Súvisí to s hygienou, ktorá je na veľmi nízkej úrovni. Deti si neumývajú ruky po použití WC, na toaletách nie je mydlo. Viacerí majú aj kožné choroby, problémy so zubami. Pri čistení zubov napríklad tradične používajú vetvičky, tými si ich šúchajú. Niekomu to stačí, inému nie. Riešili sme aj vši, tie ale „nebolia“, tak sa nimi ľudia veľmi nezaoberajú. Nemajú šampóny proti všiam, vyberajú ich manuálne. Ak už je veľmi zle, tak oholia hlavu a je po probléme.

Stretli ste sa aj s vážne chorými deťmi?

V centre bolo niekoľko HIV pozitívnych detí. Nebolo to na nich vidno, len sme to vedeli, ani sa nedodržiavali nejaké špeciálne opatrenia pri ich fungovaní v triede, v skupine. Boli dobre nastavené na liečbu, ktorú im poskytovala štátna nemocnica. Myslím, že bolo o nich dobre postarané. Ich rodičia mi pripadali zodpovední a zaujímali sa o ne.

Čo Vás potešilo a čo bolo pre Vás ťažké?

Krásna bola práca s deťmi. Spomínam si, že keď sme začali vyšetrovať prváčikov, niektorí sa ma strašne báli. Báli sa, že im niečo zlé spravím. Potom sa upokojili. A čo bolo nepríjemné? Nevedela som miestny jazyk, len po anglicky. Angličtinu zas málokto dobre ovládal, čo mi sťažovalo komunikáciou s pacientmi.

Ďalšia vec, s ktorou som bojovala, bol čas. Afričania ho vnímajú inak. Majú ho stále. Keď som potrebovala niečo vyriešiť, čo by zabralo naozaj chvíľku, stretávala som sa s odpoveďou – zajtra. No to zajtra sa opakovalo a opakovalo a trvalo dlhý čas, kým sa to spravilo. Ale tie úsmevy detí moju frustráciu znižovali.

Mohlo by vás zaujímať

Pomáhame ženám opäť nájsť dôstojnosť

Čítať ďalej

Škola je symbolom nového začiatku

Čítať ďalej

Pitná voda voda je v Sýrii vzácnosťou

Čítať ďalej

Chcem dostávať
aktuálne informácie