V

ojnový konflikt v Iraku poznačil celú krajinu. Niektoré mestá sú zničené, inde sa nebojovalo. Následky vojny sú však všade. Svoje domovy opustili státisíce ľudí, ktorí našli svoje útočisko v utečeneckých táboroch, polozrúcaných domoch, tí šťastnejší u svojej rodiny. Prichádza však čas, kedy sa mnohí začínajú vracať domov.
Naša kolegyňa Bohuslava spolu s fotografkou a novinárkou Janou Čavojskou vycestovali do Iraku, kde sme spolu so SlovakAid pomohli sumou vyše 121-tisíc eur. Použili sa na zdravotnú starostlivosť pre zhruba 50-tisíc ľudí. V sprievode našej partnerskej organizácie Medair, s ktorou v Iraku spolupracujeme pri humanitárnej pomoci, navštívili dve Slovenky viacero miest zasiahnutých vojnovým konfliktom. O ceste sme sa rozprávali s Bohuslavou.

Ako vyzerá krajina, kde sa kruto bojovalo?
Záleží od toho, ktorá je to oblasť. Napríklad sever Kurdistanu. Ten nie je taký zničený, niektoré mestá nie sú zasiahnuté. Napriek tomu pociťujú ekonomické dôsledky konfliktu. Ale potom sú tu mestá, kde priamo prebiehali boje, ako je napríklad Mosul. Mesto je zničené celé. Tam sme ani nezastavili, ešte to nie je bezpečné. Všade sú ruiny, zbúrané budovy, prach. Na ceste do Mosulu sú početné kontroly. Sú tam ozbrojení vojaci, kontrolujú doklady, prešetrujú účel cesty. Aj Kirkuk je zasiahnutý. V ich okolí sú utečenecké tábory, kde žijú ľudia práve z týchto miest.Čo všetko majú ľudia v tábore?
Tábor je v podstate oplotený areál uprostred poľa. Sú tam stany, kontajnerové budovy určené pre lekársku starostlivosť, školu. Život v tábore sa snaží priblížiť normálnemu životu. V budovách, ktoré pripomínajú naše garáže, sú malé obchodíky. Tam môžu mať utečenci svoj vlastný biznis.
Ľudia bývajú v stanoch, niekedy je v jednom stane ubytovaných aj 10 ľudí, ak je to rodina. Niekoľko stanov dokopy má svoju kuchynku, malú betónovú miestnosť na varenie a k tomu majú tieto rodiny aj spoločné sociálne zariadenie. Inak tam nič nie je.
Takmer každý deň tam chodia mobilné zdravotnícke jednotky Medair. Lekári vyšetria pacientov, prinesú lieky a iné zdravotné potreby. Potom sa vrátia do mesta, kde bývajú. Nie sú ubytovaní tam, kde utečenci. Väčšina lekárov sú miestni, šoféri, bezpečnostný personál. Ľudia k nim prirodzene majú väčšiu dôveru.

Niektorí lekári pacientov poznajú. Vedia, že toto je príslušník ISIS a práve tí ublížili ich rodine a utekali pred nimi.

Kto sú obyvatelia tábora?
Tí najchudobnejší, ktorí nemajú na to, aby si zabezpečili ubytovanie niekde inde, napríklad u rodiny. Ak mal niekto príbuzných, priateľov, známych, išiel v čase núdze k nim. Títo ľudia tú možnosť nemali. Na začiatku, keď sem prišli, boli v tábore veľmi prísne pravidlá. Napríklad nesmeli vychádzať z tábora, iba ak mali veľmi vážny dôvod a potrebovali na to špeciálne povolenie.
V súčasnosti sa situácia v krajine upokojila a tábory sa pomaly začínajú vyprázdňovať. Ľudia sa vracajú do svojich domovov, do dedín, odkiaľ pochádzajú. Denný režim v tábore je teraz o niečo voľnejší. Naďalej platí, že ľudia nemôžu bezdôvodne odchádzať a potrebujú povolenie, len je ľahšie ho získať. Mimo tábora môžu ísť, ak idú do nemocnice, alebo sú podnikatelia a idú nakúpiť.Akí ľudia sa vracajú domov do normálneho života?
Všetci vedia, že pobyt v tábore je dočasný a veľmi túžia vrátiť sa, byť vo svojom. Medzi prvými odchádzajú učitelia. Napríklad, v tábore, kde som bola, majú už len jedného učiteľa. Pritom detí je tam zhruba 2000. Na návrat domov však musí byť tá správna chvíľa. Či je na tom mieste už dosť ľudí, aby to tam mohlo žiť. Ak sa má totiž človek vrátiť tam, kde nič nie je, všetko je zničené, nefungujú služby, tak to nie je dobré. Vtedy je lepšie ešte zostať v tábore a mať tam zabezpečený život, zdravotnú starostlivosť, školu a ďalšie veci. Treba vystihnúť, kedy sa vrátiť.Ľudia v Iraku sú odkázaní na pomoc iných. Ako to berú?
Je tam veľká vďačnosť. Cítiť to je napríklad na klinikách. Je viacero kliník, kde sa za vyšetrenie platí. Hoci sú to 1-2 doláre, pacienti si to nemôžu dovoliť. Veď žijú v podstate z ničoho. Vypomáhajú len so susedmi a známymi. Na klinikách Medair ošetria každého, kto príde. Môže to byť civilista, vojak ISIS, hocikto. Pracujú tu väčšinou miestni zdravotníci. Niektorí lekári pacientov poznajú. Vedia, že napríklad toto je príslušník ISIS a práve tí ublížili ich rodine a utekali pred nimi. Napriek tomu starostlivosť poskytnú. A to je veľmi silné, pre obe strany. Samozrejme, je pravidlo, že vojaci nesmú prísť v uniformách. Musia byť v civile a bez zbraní.V Iraku si navštívila aj základnú školu. Aká bola?
Kultúrne absolútne odlišná od našej. Bolo tam asi tisíc chlapcov a rovnaký počet dievčat. Žiaci nosia uniformu, majú oddelenú výučbu, chlapčenské a dievčenské triedy. Detí je veľa, tak sa do školy nezmestia. Striedajú sa na dopoludňajšie a popoludňajšie vyučovanie. Jeden týždeň majú dopoludnia školu dievčatá, chlapci poobede a po týždni naopak. Učitelia muži učia chlapcov, učiteľky dievčatá. Dokonca majú dvoch riaditeľov, muža a ženu.Kultúrny rozdiel je aj v iných oblastiach
Áno, muž má iné spoločenské postavenie ako ženy. Všeobecne sa muži uprednostňujú pred ženami, aj čo sa týka lekárskej starostlivosti. Samozrejme, v našej partnerskej organizácii Medair to neplatí, tam nie je nikto uprednostňovaný. Ale kultúrne zvyklosti sa dodržiavajú. Lekári vyšetrujú mužov, lekárky zasa ženy. Dokonca aj čakárne sa delia na mužské a ženské.
So zdravotnou starostlivosťou to tam nie je jednoduché. Chýbajú lekári, základné lieky, vhodné podmienky pre pacientov. Zatiaľ je to provizórne. Napríklad nie je dostatočná popôrodná starostlivosť o matku a novorodencov. Väčšina žien ide po pôrode ešte v ten deň, prípadne nasledujúci domov, neraz do veľmi ťažkých podmienok a sú odkázané samy na seba. Tieto ženy a deti najviac zraniteľné, je tu najväčšie riziko úmrtia. V Medair sa ich snažia motivovať, aby prišli s bábätkom na vyšetrenie do troch dní po prepustení z nemocnice. Mamičky potom dostanú základnú výbavu pre dieťa, plienky, vaničku, hygienické potreby.Akí sú obyvatelia Iraku?
Veľmi pohostinní, priateľskí. Mala som s nimi veľmi dobrú skúsenosť. Všade nás srdečne privítali, pripravili občerstvenie ako pre najdôležitejších delegátov. Dokonca nás naučili ich tradičný tanec. Boli k nám veľmi úprimní. Rozprávali nám svoje skúsenosti z obdobia kedy žili pod vládou ISIS alebo ako boli na úteku. Ohromila ma ich odvážnosť, skromnosť, láska k domovine.
Ľudia v Iraku sú tiež podnikaví. Už týždeň po oslobodení Mosulu dovážali kamióny generátory, zásoby jedla, tovaru. Teraz je tam toho viac, fungujú malé obchodíky. Na každom kroku vidno, že hoci sa tam vojna nemilosrdne podpísala, títo ľudia sa odhodlane snažia začať nový život.